9 mesiacov vo Vietname

9 mesiacov vo Vietname

1024 567 Odviati

(Pre pochopenie, ako som sa dostal do Vietnamu, je potrebné si prečítať predošlý článok.)

ODCHOD ZO SLOVENSKA

Nastupujem na nočný vlak z Vrútok do Prahy, plný zmiešaných pocitov. Nebudem tu predsa celých 9 mesiacov. Stať sa môže všeličo. Sadám si hneď do prvého kupé, kde je voľné miesto. Mojimi spolucestujúcimi je partia Rómov. Rozprávajú sa medzi sebou v inom jazyku, no niektoré slová poznám z ulice. Neskôr sa mi prihovoria – nech sa nehnevám, že medzi sebou takto rozprávajú. Ja vravím, že sa nemám prečo hnevať. Postupne sa vzájomne otvárame a pripíjame si na dlhú cestu do Prahy, kde títo chalani robia ako stavbári. Idú celú cestu až z Košíc, aby mohli robiť v Prahe za „lepší peniaz“. Robia to takto každý víkend už vyše roka. Húževnatosť týchto ľudí ma udivuje. Ja následne rozmýšľam, akých ľudí stretnem vo Vietname.

Vymotať sa ráno v Prahe nebol žiadny problém. Postupne prichádzam na letisko, odkiaľ odlietam do Paríža. A odtiaľ do Saigonu. A potom konečne do hlavného mesta – Hanoja. Spolu vyše 13 hodín a 10.000 kilometrov strávených v oblakoch.

PRÍCHOD DO VIETNAMU

Už výstup z lietadla v Saigone mi dal pocit, že som v úplne inej zemepisnej šírke. Dostal som prvotnú facku realitou. Bola v podobe 100% vlhkosti  a teploty vyše 38°C. Pre mňa na október viac než dosť.

V Hanoji na letisku na mňa čakal vodič s ceduľou s mojím menom. Po ukázaní prstom na ceduľu so slovami „Hello! Yes, that´s me!“ sme nasadli do auta. Odchádzame smerom do organizácie, kde budem bývať najbližších 9 mesiacov. Samozrejme ako každý človek, ktorý je v novej krajine, som pozeral  von oknom z idúceho auta.

Pred očami sa mi naskytol pohľad na iný svet. Spočiatku to boli samé palmy a ryžové polia. Potom úzke, vysoké domy a zopár motoriek. Smerom bližšie k mestu ich začínalo byť omnoho viac, až motoriek bolo napokon nespočetné množstvo.

DOM DOBROVOĽNÍKOV, ORGANIZÁCIA A PROJEKT

Prišli sme k domu organizácie. Bola nedeľa ráno a v dome ani noha. Z ulice rýchlo dobehla nízka dievčina, ktorá bola chyžná na víkendy v organizácii. Vedela, že má prísť nový dobrovoľník, ale nevedela presne kedy. Privstala si a šla na kávu na roh ulice čakať, kým prídem.

Pomohla mi nájsť svoju posteľ. Na nej bola len plachta a nič iné. Vo Vietname sa tak spí. Niekedy aj bez postele – stačí mať vankúš. Potom odbehla robiť obed. Vraj okolo obeda prídu ostatní dobrovoľníci z výletu. Nevedel som sa dočkať, kým spoznám ďalších ľudí z domu.

Celý dom bol niečo v štýle študentského domova. V jednotlivých izbách bolo od 4 do 6 postelí. Každé poschodie malo jednu kúpeľnu a na jednom poschodí boli 2 izby. Ja som bol v izbe na 5-tom poschodí s výhľadom na hotel oproti. Chyžná mi vraví, že je dobre, že mám izbu tak vysoko – aspoň sa do izby nedostanú potkany. Spolu sme sa zasmiali.

Postupne, ako som sa vybaľoval, prichádzali spolubývajúci do izby a začali zoznamovačky. Zisťujem, že skoro všetci, čo bývajú v dome, majú dobrovolníčiť kratšie obdobie než ja. Hovoria odkiaľ sú: Holandsko, Dánsko, Francúzsko, Austrália, Nemecko, UK, USA, Kanada, … Ja vravím, že som zo Slovenska.

„Slo-what?“

Pohotovo vyťahujem smartfón, zapínam Google Maps a ukazujem na mape sveta, kde presne sa nachádza Slovensko. „Oh right, that place!“. A boli z nás kamaráti.

Postupne som sa stretával s ďalšími dobrovoľníkmi. Ešte v ten deň ma zobrali do lokálneho baru, ktorý všetci nazývali „Tom´s Bar“, hoci majiteľ a ani nikto navôkol sa nevolá Tom. Tam všetci dobrovoľníci pravidelne chodili po večeroch na iné myšlienky. Pri veľkom pive za 0,45€ sa na ne prichádzalo naozaj veľmi jednoducho.

Napokon som sa stretol so šéfkou organizácie, pani Que. Porozprávala mi všetko potrebné o tom, čo robia, čo by radi zmenili a čo sa už podarilo zmeniť. Všetko je vo sférach udržateľného rozvoja, pomoci ľudom, ktorí to naozaj potrebujú, ako aj tým, ktorí sa chcú naučiť niečo nové. Poučuje ma, že sa nesmie hovoriť nič proti politickému zriadeniu a taktiež žiadne projekty sa toho ani nedotýkajú. Toto je veľmi dôležité, pretože vo Vietname sú dobrovoľnícke organizácie, ktoré aj priamo či nepriamo vystupujú proti vláde.

Rozprávame sa o projekte, kvôli ktorému som prišiel. Ten je flexibilný a možno ho upravovať počas pobytu. Chce mi vyhovieť čo najviac. Nestáva sa často, že príde dobrovoľník na 9 mesiacov. Ostatní boli väčšinou od dvoch týždňov po maximálne 3 mesiace. Nie, že by nechceli byť dlhšie, ale škola či financie im to nedovoľujú.

Celé obdobie som si teda rozkúskoval na viacero častí. Každú časť som mal učiť niekde inde. Či už triedu na strednej škole, univerzite, malú komunitnú alebo fyzicky postihnutých rovesníkov. Každá z častí mala dať človeku iné skúsenosti. Vždy sa robilo niečo iné, takže človek sa necítil, že robí stále to isté. A učiť začínam až od budúceho týždňa – nech sa vraj poriadne aklimatizujem. Super, pretože bol iba stred týždňa.

MOTORKA A VIETNAMSKÁ PREMÁVKA

Rýchlo sa snažím z voľného času čo najviac vytrieskať. Vravím si, že by bolo fajn sa naučiť jazdiť na motorke. Požičal som si teda hneď prvú motorku od pracovníkov z organizácie a šiel sa učiť jazdiť. Bola ružová a automatická. Úžasný pohľad.
Po prvých pádoch a zobudení svalov na rukách som sa rozhodol skúsiť premávku na malej, za to preplnenej ulici. Nasledujúci deň som nabral ešte väčšiu odvahu a šiel priamo na hlavnú cestu. Takto som sa v priebehu troch dní naučil jazdiť na motorke a pochopil Vietnamskú premávku.Následne večer som už jazdil na svojej, kúpenej motorke. Stála len neuveriteľných 6.000.000 vietnamských dongov. V prepočte 240€. Takto lacno automatické 125cc-čko na Slovensku nekúpite.

Každý, kto prišiel a videl, ako tu funguje doprava povedal, že je to totálny chaos. Jazdenie na červenú, v protismere, či pochodníku je tu na dennom poriadku. Búračke sa nevyhnete.

Avšak ja to s odstupom času vidím trochu inak. Premávka je v skutočnosti organizovaný chaos, kde každý (prevažná väčšina) dáva pozor jeden na druhého. Všetci trúbia, aby ostatní o nich vedeli. Načo budem stáť na červenú, ak vidím, že nejde nič? Keď sa zamyslíte, že motorka je vlastne akoby motorizovaný bicykel a kde všade ste už na bicykli boli, nepríde vám to ani tak zvláštne. Hlavne nie, keď pri takom veľkom počte motoriek nie je ani možné ísť rýchlejšie ako 40-50km/h. Ak jazdíte rýchlejšie, tak vám: a) rodí manželka alebo b) niekoho veziete do nemocnice. Inak si vyslúžite nepríjemné pohľady.

S novými kamarátmi sme sa pravidelne premávali na motorkách nočným Hanojom. Diskotéky, bary či jazero Hồ Tây v centre Hanoja boli obľúbené destinácie každého z nás.

PRVÉ VYUČOVACIE HODINY

Vstávanie na nový týždeň po prehýrenej noci bolo naozaj ťažké. Dal som sa rýchlo dokopy a odchádzam na moju prvú hodinu v komunitnej triede. Malá trieda 20-tich vietnamských študentov neidentifikovaného vekového priemeru, ktorí čakajú, čo ich dnešnú hodinu naučíme. Každé vyučovanie trvalo 2 hodiny a bolo vždy na inú tému.

Spočiatku som sa cítil veľmi nesvoj. Bolo dobré, že bola so mnou ďalšia, skúsenejšia dobrovoľníčka. Keď som videl s akou hravosťou a úsmevom to zvláda, skúsil som niečo podobné. A fungovalo to.

Ten pocit, keď rozprávate po anglicky a niekto vám rozumie a je tam práve preto, aby sa od vás niečo naučil je úžasný. Rýchlo som pochopil, aké majú vietnamskí študenti problémy a aké majú medzery v angličtine. Všetko som bral s humorom a snažil sa to prenášať aj na študentov. Povzbudzoval som ich svojim entuziazmom, hrami  a pozitívnymi sarkastickými narážkami na čokoľvek. Vždy s úsmevom.

Častokrát však nešlo ani tak o tú angličtinu. Skôr išlo o to, že boli radi, že je tu pre nich niekto. Niekto z cudziny, s kým sa môžu svojvoľne porozprávať v inom jazyku a nebudú sa cítiť zle, ak sa pomýlia. Veľa z nich bolo veľmi hanblivých. Hlavne dievčatá.

Niektorí sa mi priznali, že by chceli mať perfektnú výslovnosť. Ja im vravím, že nie je vhodné sa odkazovať na to byť perfektný. Vezmeme len do úvahy koľko existuje anglických prízvukov a slangov. Čo potom znamená „perfect english“? Dokonca sa stávalo, že Vietnamci (a niekedy aj ja) nerozumeli rodenému anglicky-hovoriacemu dobrovoľníkovi. Nie že by sme nepoznali dané slovo, ale ten spôsob akým bolo povedané sme nikdy predtým nepočuli. Toto bolo časté od ľudí z Nového ZélanduAustrálie.

Študenti sa veľmi radi učia angličtinu. Umožnuje im kontakt so svetom. Vlastne sa radi učia všetko. Prístup Vietnamcov k štúdiu je lepší ako na „Západe“ a chcú sa naučiť omnoho viac. Kedykoľvek. Vôbec im nerobí problém, či je piatok večer alebo nedeľa ráno. Vzdelanie tu totiž nie je zadarmo. Povolanie učiteľa je rešpektované a uznávané rovnako ako práca policajta, vojaka, či doktora. Pretrvávajúce pozitívum z obdobia socializmu.

UČENIE BEZ SLOV

Spôsob, akým som učil sa osvedčil a postupne podobným štýlom učím aj ďalšie projekty. Odbúravam v sebe bariéry a vôbec mi neprekáža vystupovanie pred viacerými ľudmi, neskôr aj obecenstvom či publikom. Najlepší moment v mojom živote – spievať Slovenskú hymnu pred 1000 stredoškolskými študentami a oni potom skandujú o prídavok.

Problém nastal, keď sme začali učiť postihnutých. Niektorí mali dobré základy, iní vedeli akurát tak „Hello!“ a to bolo všetko. Ako vysvetlíte človeku, čo mu chcete povedať a zároveň ho niečo naučiť? Jednoducho. Obrázky a reč tela.

Skutočne jednoduchým systémom som takto zo seba robil chtiac-nechtiac komika a vymyslel jednoduché hry, čisto na základe reči tela a mimiky tváre. Potom som si to odskúšal na ulici u predavačiek. Tie radšej rozumeli rukami-nohami, než mojou sekanou vietnamčinou.

VIETNAMČINA AKO JAZYK A OBCHODOVANIE

Vietnamčina je ale úžasný jazyk. Tak úžasný, že je veľmi jednoduché namiesto „deväťdesiat“ povedať niečo veľmi oplzlé. Alebo namiesto „prepeliceposlať človeka veľmi hanlivo preč. Týchto kombinácii keby bolo 5 alebo 10, tak nevadí. Ono však skoro všetko, čo som sa naučil za 9 mesiacov, môže byť povedané foneticky inak. A už to zrazu znamenalo niečo iné. Takto vznikalo mnoho každodenných grotesiek.

Čítať je pomerne jednoduché. Používajú totiž latinku a všetky intonačné znamienka vám napovedajú ako máte čítať slovo. Jednoduchý príklad je slovo „dừa“, ktoré znamená „kokos“ a číta sa ako „zoa.“, akoby ste ukončili tým slovom vetu. Potom, skoro rovnako vyzerajúce slovo „dứa“ znamená „ananás“ a číta sa ako „zoa?“, akoby ste sa týmto slovom pýtali.

Je namieste povedať, že vďaka jedlu a kupovaniu jedla či predmetov, sa pomerne rýchlo naučíte základy vietnamčiny. Hlavne preto, že potom nevyzeráte ako turista a vás neokašlú (tak veľmi) o peniaze.

S tým súvisí aj dohadovanie sa o finálnej cene. Je to normálna súčasť života a čím skôr si túto zručnosť osvojíte, tým lepšie. A dohaduje sa tu skutočne všade. Hlavne keď vás zastavia policajti a vy ste si „zabudli doklady doma“.

Vždy sa treba odraziť od toho, koľko by ste za danú vec dali doma. Ako viete, ceny sú úplne rozdielne v Nemecku, USA, či  v Južnej Kórei. Taktiež u nás na Slovensku. Vietnamci veľakrát nevedia odkiaľ ste. Nemajú to ako vedieť. Pre nich ste proste „Západniar“ (Tây), ktorý je v ich očiach bohatý. Hoci ste Slovák, prvotnú cenu vám dajú ako pre Američana.

Vo váš prospech hrá fakt, že predavačov s ovocím a zeleninou je všade kopa. Keď u jedného nedohodnete cenu, idete k ďalšiemu, hoci  je to jeho sused. Vtedy je dokonca možné, že ten prvotný vám ponúkne cenu ešte nižšie ako jeho sused! Všetko, len aby si zachránil tvár, ktorú predtým stratil pred ostanými predavačmi, keď ste od neho odišli kvôli veľmi nadnesenej cene. Ak je takýto predavač osamote, tak nestráca tvár a má dosť na háku či vás stratil alebo nie.

JEDLO A OVOCIE Z ULICE

Vietnamská (a celkovo ázijská) kuchyňa je na dlhšie a na inokedy. Spomeniem len, že spoločné obedy a večere vo Vietname vyzerajú ako švédske stoly – zoberiete si tanier a len si nakladáte to, čo chcete.

Avšak niekedy ste hladní a je práve niekde medzi obedom a večerou. Viete, že jedlo je tu takmer všade a o ktorejkoľvek hodine. Ideme teda s kamarátom do najbližšej zašuntelej vývarovne. Priamo na ulici.

Keby do týchto podnikov prišla hygienická inšpekcia, tak by zatvorili snáď polovicu Hanoja. O tom čo všetko som tu videl (či sa to hýbalo alebo nie), nejdem písať.

Každopádne platí zlaté pravidlo: „Čím zašuntelejšie miesto, tým bude jedlo chutnejšie (a lacnejšie).“Má to svoje opodstatnenie. Keď je niečo lacné, tak to má pravidelných zákazníkov. Tým pádom máte istotu, že všetko je vždy čerstvé.

Na ulici natrafíte na mnoho druhov, väčšinou chutných jedál. Najchutnejšie je podľa mňa veľmi známe vietnamské Phở. Táto polievka s ryžovými rezancami  je určitý základ, do ktorého si môžete dať kuracie alebo hovädzie mäso a bylinky. Existujú aj variácie s kozím, bravčovým a inýmmäsom. Porcia v prepočte za 1€.

Okrem toho na ulici nájdete rôzne pekárne so zákuskami z ryžovej múky. Všetky sú lacné, nie presladené a ľahko stráviteľné. Na uliciach sa od rána do večera ponevierajú aj predavačky na bicykloch s ovocím. Ananás, mango, papája, pomaranč,kiwi, durian, jackfruit, pomelo, karambola, liči, melón, dragonfruit… Mojim favoritom sa stal  ananás, ktorý chutí o kus lepšie ako z konzervy, je šťavnatý a za prijateľnú cenu 0,40€.

Ale nič sa nedokáže vyrovnať tomu pocitu, keď hľadáte na motorkách po polnoci chlapíka na bicykli ako predáva na mieru obložené bagety, artefakt z čias Francúzskej kolonizácie – vietnamské Bánh mì. V noci je to ilegál a riskuje pokutu. Ale vlastne pokutu tu riskuje asi každý…

VÝLETY PO VIETNAME A VISA-RUN

Počas 9 mesiacov nespraviť ani jeden výlet po Vietname by nebolo fér voči tejto krajine. Úžasné kopce plné ryžových políčok, sofistikované cesty okolo hôr, nespočetné množstvo piesočnatých pláží, či zátoka Halong Bay. Vietnam toho ponúka omnoho viac.

Hneď v novembri sme sa rozhodli s kopou ďalších dobrovoľníkov dať si výlet do Halong Bay – Dračej Zátoky. Jeden z prírodných divov sveta. Dokopy nás bolo nakoniec veľa a spriatelená cestovná agentúra nemohla byť radšej. Celý výlet potom vyšiel na jedného až o 70$ menej než normálne. V zátoke na nás čakala loď – džunka. Kamennými kopcami posiate more nás sprevádzalo počas celej plavby. Spoznali sme sa lepšie medzi sebou a zažili neopakovateľnú noc na skoroopustenom ostrove s dvoma plážami.

S druhým Martinom (všetkými zvaný Martin Two, ja som bol Martin One ? ) sme urobili veľké množstvo výletov. Mnoho z nich bolo práve mimo Vietnam. Z Vietnamu sú všetky ázijské krajiny relatívne blízko. Aj ceny leteniek tomu zodpovedali. Až na Kambodžu, ktorá je letecky (ne)pochopitelne drahá z Vietnamu.

Keď nám končili prvé víza, bolo potrebné si ich predĺžiť. Najrýchlejšie (a častokrát aj najlacnejšie)bolo zobrať lietadlo z Hanoja do Bangkoku. Tam sme pobudli tri dni, pochodili, čo sa dalo a šli nazad do zimy – v tom čase bolo v Hanoji okolo 12°C, čo nie je až tak zlé, ale keď nemáte vykurovanie a máte stálu 100% vlhkosť, tak pocitová teplota bola o dosť nižšia.

Takto sme ešte dali Južnú Kóreu, Singapúr, Hong Kong, ostrov Okinawa v Japonsku, Kuala Lumpúr v Malajzii a pár prímorských miest vo Vietname. V Ázii je toho strašne veľa. A 9 mesiacov je tak málo na všetko.

CELKOVÉ POCITY Z VIETNAMU A PROJEKTU

Veľa ľudí má bohužiaľ pokrivenú mienku o Vietname. Nikto tu nehladuje. Skoro každý si pestuje niečo vlastné alebo má svoj obchodík. Štvorročné deti vedia lepšie po anglicky než naše po slovensky. Je tu nespočetne množstvo developerských projektov. Nové budovy tu rastú fakt ako huby po daždi. Dovolím si dokonca tvrdiť, že Vietnam je v mnohých veciach podstatne ďalej ako Slovensko. A stále je to len rozvojová krajina s rovnakým počtom obyvateľov ako Nemecko.

Ľudia sú veľmi milí. Obzvlásť na severe krajiny, kde je úplne bežné, keď sa tu s vami ľudia chcú odfotiť na každom kroku. Pozvú vás do svojho domu, alebo dokonca na svadbu ako vzácneho hosťa.

Skamarátil som sa s vyše 200 novými ľudmi z celého sveta. Každý bol niečim výnimočný. Niektorých si pamätám živo, iných skoro vôbec. Niektorí brali dobrovoľníctvo ako formu dovolenky a vyšperkovania si svojho CV-čka. Iní opačne, zanietenie chceli pomôcť tam, kde je to potrebné. Ľudí, ktorí chcú zmeniť svet k lepšiemu, si človek ľahko pamätá. Hlavne tých z Vietnamu.

Počas celej tejto doby som postupne prichádzal na iné myšlienky. Cestovanie a potom zotrvanie na inom mieste, než je domovina, dá človeku iný pocit. Vidíte všetko inak. Zrazu aj také halušky, hrady, kopce a prírodu si vážite viac. Určite to treba skúsiť. Vycestovať za nepoznaným a prísť na to, aký ste v skutočnosti človek.

Spoznal som nový kút na zemi. Úplne iná kultúra, jedlo, ľudia, život. Ťahá ma to späť. Vietnam mi jednoducho učaroval natoľko, že sa doň určite vrátim.

Autor blogu Martin Dibdiak

Novinky Odviati

Každý mesiac Vám pošleme e-mail so všetkými novinkami. Žiaden spam.