Čistý zvuk a úmysly vo Fínsku

Kiežby bolo slovo „t i ch o“ kratšie. Možno by viac vystihlo svoju podstatu. Vždy, keď si spomeniem na Fínsko a jeho prírodu, nič iné ako to dlhé slovíčko, čo definuje absenciu zvuku, mi nenapadne. Z nemoty súmerných stromov, záludných močarín a mĺkvych jazier občas až zamrazí. A vezme reč. Nestáva sa často, aby sa príroda odmlčala až tak, že z nej nevyjde ani jeden jediný zvuk vtáka, ryby, čo by vyskočila z jazera alebo vyplašeného zajaca utekajúceho kade ľahšie. Aj echo vlastných krokov sa stráca kdesi v hustom machu.

Fínsko si ticho uctieva až tak, že mu postavilo chrám. Priamo v centre hlavného mesta, kde sa ticho často pohybuje inkognito. Nechce, aby ho rušili.

Fíni veľmi dobre vedia, o čom ten priestor bez slov je. Tak ako napríklad južania radi zdieľajú svoj názor na vec uprostred vašej nedopovedanej vety, severania, a Fíni zvlášť, vám do reči nikdy neskočia. Je bežné, že medzi vašou otázkou a ich odpoveďou je pár sekundové ticho. A vy buďto mĺkvo počkáte na odpoveď, alebo sa pripravte na monológ, pretože Fíni budú trpezlivo čakať kedy sa zastavíte.

Zelená Svätyňa

A že to Fínsko myslí s tichom vážne, spomeňme si na kampaň, ktorú pred pár rokmi urobila Fínska agentúra pre cestovný ruch. Nazvala ju „Ticho, prosím!“. Z ticha sa stala značka, ktorá mala pritiahnuť do krajiny viac turistov. A veru aj priťahuje. Teda, okrem sauny, čiernych pelendrekových salmiakki a prírody. Tú si Fíni vážia ako ticho. Chrám jej však nepostavili. Skôr naopak. To príroda vytvorila Fínom a cestovateľom zelenú svätyňu.

Čistota zvuku vo fínskych lesoch ide ruka v ruke s čistotou vychodených cestičiek, ohnísk a jazier. Márne som hľadala počas štyroch dní vo fínskej divočine čoby len jeden odhodený papier. Ba ani smetný kôš nikde okolo. Ako mi miestna pani Helena prezradila, pre nich je normálne po sebe odpadky pozbierať a keď sa chystajú do lesa, automaticky si so sebou pribalia sáčok na smeti. Svoje, alebo toho, kto ich tam náhodou “zabudol”. Najskôr zahraniční turisti.

Fíni sa okrem ochrany prírody vedia postarať aj o svoje pohodlie. V lesoch často nájdete ohniská s pripraveným drevom, ktoré tam nechal človek pred vami. To isté sa očakáva aj od vás. Ak použijete nasekané drevo na piknik pri ohni, je treba ho tam predtým, než odídete, doplniť. Aj o sekeru bude postarané. V lesoch vo Fínsku nájdete takisto čisté drevené toalety s umývadlom a búdku s drevenými lavicami, ktoré dobre poslúžia aj ako lôžka, ak by bolo treba.

Čo je moje, je aj tvoje

Tak, ako sa Fíni starajú o čisté prostredie, tak veria aj v čisté úmysly. Svoje aj vaše. Človek by čakal, že si z prírody, o ktorú sa tak obdivuhodne starajú, urobia rezerváciu, do ktorej nepustia ani nohu. Alebo že za to začnú cálovať nehorázne vstupné. Ale oni nie. Oni vám dovolia prechádzať sa po svojich súkromných pozemkoch, zaplávať si v ich jazere, nazbierať si u nich čučoriedky, huby, uloviť si rybu, prejsť sa cez ich les/trávnik/chodník na bicykli, na lyžiach a v prípade núdze vás nechajú postaviť si stan vo vlastnej záhrade. Zadarmo.

Nejde tu o číru dobrosrdečnosť jednotlivcov. Všetko je to pekne čierne na bielom uzákonené Ministerstvom životného prostredia vo Fínsku. Zákon o verejnej prístupnosti krajiny (Everyman’s right) nielenže povoľuje osobám voľne sa pohybovať, chytať ryby a hubárčiť na súkromných pozemkoch, ale zakazuje Fínom obmedzovať prechod cez vlastný pozemok. Zákon o ochrane prírody, kapitola 5, odsek 36 doslova zakazuje umiestnenie značiek, ktoré by znemožnili prechod cez súkromné územie. Samozrejme, vo výnimočných prípadoch Fíni môžu požiadať štát o výnimku, ktorá im dovolí obmedziť pohyb turistov na ich súkromnom teritóriu. Zákon upresňuje, že sa nemôžete voľne pohybovať po súkromnom lesnom pozemku počas obdobia párenia lesnej zveri, počas toho, ako sa liahnu mláďatá vtákov a taktiež po pozemkoch priemyselnej a poľnohospodárskej výroby. Obmedzenia prechodu cez národné parky a rezervácie sú vždy vyznačené priamo na mieste.

Dôverčiví Fíni si vás “na telo” (rozumej na pozemok) pustia preto, lebo veria, že ho po vašej návšteve nájdu v rovnakom stave, ako ste ho našli vy. Počítajú s tým, že im nepodpálite stodolu, stíšite hudbu (a aj hlas), nezničíte im kvety alebo úrodu na poliach.

Veria, že ak vás zastihne noc a budete potrebovať u nich bivakovať na dvore, urobíte tak po tom, ako ich na to upozorníte a nebudete im po zotmení čumieť do okien. Na to majú tiež svoje zákony, takže bacha. Súkromie pozemkov pred domami a v súkromných záhradách je treba dodržiavať ako všade inde vo svete.

Hoci si Fíni prírodu chránia a doslova v nej vyrastajú, stáva sa, že súkromní vlastníci odmietajú svoje pozemky predať štátu z toho dôvodu, že by sa z ich územia urobil národný park a tým pádom by nemohli vyrúbať a predať drevo, ktoré im dovtedy patrilo. Podobná vypočítavosť je vo Fínsku skôr výnimkou.

Na vandrovku s kojencami

Podľa toho, ako mi opísali svoje prepojenie s prírodou miestni v Helsinkách a okolí, stráviť víkend a prázdniny medzi stromami, v drevenici so saunou pri jazere bolo samozrejmosťou. Nikto z nich si na svoj prvý výlet do lesa nevedel vlastne ani spomenúť, pretože ako sami povedali, rodičia ich zabalili do deky a vzali na vandry ešte ako kojencov. To, že dieťa vo veku 4 rokov vie, ako sa  správne sedí v kajaku a čo robiť, keď sa s ním nebodaj taký kajak prevráti, nikoho vo Fínsku nezarazí. A že sa stredná generácia vyzná v liečivých bylinkách, účinkoch lesných plodov, pamätá si pohanské legendy a vidí v tvaroch stromov živé bytosti? Normálka.   

Ak ste sa narodili na juh od škandinávskych krajín a doma poviete, že sa idete prejsť sami do lesa, je dosť pravdepodobné, že sa vás rodina opýta, či je všetko v poriadku. To vo Fínsku by vám popriali, aby ste si to užili. Napokon, mnohí miestni aj tak veria, že v lese nie sú nikdy sami. Miestna sprievodkyňa neďaleko dedinky Hartola so šibalským úsmevom prezradila, “priestor v lese je obrovský, môžeme si tu predstaviť čokoľvek”. V nekonečnom tichu to nie je až tak ťažké. Veď skúste sami.

IVANA GREŠLÍKOVÁ

Ivana Grešlíková je na cestách od roku 2013. Po tom, ako žila a pracovala na Slovensku, v Čechách, Anglicku a Nemecku, sa rozhodla pracovať na diaľku písaním o svojich cestách po juhovýchodnej Ázii a Európe. Často ju nájdete v miestnej čajovni, jóga štúdiu alebo ako lezie z kopca na kopec. Je spoluzakladateľkou blogu NomadIsBeautiful.com a IvanaGreslikova.com