Nachádzame sa v malej galérii Debut Contemporary neďaleko Slovenského veľvyslanectva v Londýne, kde sa prednedávnom uskutočnila výstava mladej slovenskej umelkyňe. V tomto rozhovore vás zoznámime s Danielou Raytchev, ktorá sa po štúdiu módneho dizajnu rozhodla venovať maľbe.

Už v mladom veku ju zaujímalo zahraničie, predovšetkým iná kultúra, jazyk a noví ľudia. Svojej učiteľke na gymnáziu v Bratislave neustále pripomínala, ako veľmi túži ísť na výmenný pobyt, aj keď na to nebola dosť stará. Zo svojho domova odišla v šestnástich, pôvodne na jeden rok, s tým, že sa vráti dokončiť školu na Slovensku. Nebýva zvykom, aby sa tak mladému dievčaťu zapáčilo zahraničie natoľko, že sa tam, za súhlasu rodičov, rozhodne ostať, no toto bola výnimka. Daniela svoju maturitu dokončila na Plymouth College na juhu Anglicka, po ktorej nasledovala jedna z najprestížnejších módnych univerzít Central Saint Martin’s v Londýne. „Dodnes si pamätám ako som s radosťou volala mame a slovami ‚Mami, ostávam!‘ som svoj pobyt definitívne predĺžila. Mala som veľké šťastie, že ma v tom rodičia podporovali. Keď sa na to pozerám spätne, chápem, že to bolo dosť skoro, no v danom momente moje limity strachu asi neexistovali.“

„Na univerzite Central Saint Martin’s mi dali na výber na čo sa chcem viac špecializovať. Vybrala som si módne návrhárstvo. Na tejto škole som sa dlho neohriala a vymenila som ju za London College of Fashion, kde som získala svoj diplom. Počas štúdia som však aj túto školu na chvíľu opustila. Cez Erazmus som na rok odišla do malého mestečka v srdci Francúzska. Odrazu som sa ocitla na mieste, kde nikto nehovoril po anglicky a ja som nehovorila po francúzsky. Či sa mi to páčilo alebo nie, jazyk som sa musela naučiť, keďže som s ním bola v dennodennom kontakte.“

„Ešte počas štúdia v Londýne som mala možnosť okúsiť Brusel. Pracovala som tam pre módnu značku C&A ako asistent dizajnu. Možnosť nazrieť do sveta odevného priemyslu bola skvelá skúsenosť. Ako asistenti sme mali veľkú mieru zodpovednosti a množstvo práce, preto som sa nikdy nenudila, práve naopak, naučila som sa pracovať veľmi rýchlo.“

Po skončení školy začala Daniela pracovať v rôznych odvetviach, vo väčšine spojených s odborom, ktorý vyštudovala. Práca v odevnom priemysle jej dala rozhľad a obrovské skúsenosti, ktoré využíva dodnes. Svoje zameranie sa však rozhodla zmeniť a začala sa naplno venovať maľovaniu.

„Po viacerých pracovných skúsenostiach som Londýn opäť vymenila. Tentokrát to bola Južná Afrika, kde som začala maľovať obrazy. Chvíľu som sa snažila skombinovať návrhárstvo a maľovanie a venovať sa tak textilnému dizajnu, no túžba maľovať zvíťazila. Maľbe som sa venovala aj v mladšom veku a až omnoho neskôr som pochopila, že práve týmto spôsobom sa viem vyjadriť najlepšie. Po návrate do Londýna som sa začala sústrediť len na to a podpísala som kontrakt s galériou, v ktorej sa teraz nachádzame.“

Pre Danielu znamená umenie osobný prejav a komunikáciu s ostatnými ľuďmi. Inak povedané, priamočiary spôsob ako ukázať dané situácie z emocionálneho pohľadu. Prvé inšpirácie vychádzali z jej života a postupne sa vykryštalizovali do terajšej podoby, kde sa zaoberá otázkou závislostí u ľudí. Svojim umením sa snaží zvýšiť povedomie verejnosti o ľudoch, ktorí zvíťazili nad svojimi závislosťami a taktiež inšpirovať ostatných, ktorým sa to zatiaľ nepodarilo.

„Koľko času zaberie vytvorenie podobného obrazu?“ Ukazujem pritom na obrazy visiace na stene a priznávam, absolútne nemám predstavu, koľko času môže zabrať vytvoriť niečo podobné a čo všetko to obnáša. „S podobnými obrazmi to nie je len o finálnom produkte, ale hlavne o procese, ktorý tomu predchádza. Stretávam sa s ľuďmi, rozprávame sa spolu, črtám ich podobu a robím o nich štúdie. Potom sa to zrýchli, brzdí ma už len čakanie na vyschnutie vrstiev farieb na plátne.“

„Dni späté s maľovaním sa mi striedajú rýchlo. Často sa stáva, že vôbec nie som doma, iba behám po stretnutiach s ľuďmi s ktorými spolupracujem. Ak mám kreatívnejšie obdobie, tak som zasa rada zatvorená v štúdiu a nepotrebujem sa s nikým rozprávať. Mám to rada, aj keď som viac spoločenský typ, potrebujem si nájsť svoj tichý čas sama pre seba a načerpať energiu.“

„Som takto šťastná no nechcem, aby to vyznelo tak, že je všetko super. Stále sa učím, k čomu samozrejme patria aj chyby. Momentálne som však v tom najspokojnejšom období, v ako som kedy bola. Možno je to tým, že som sebavedomejšia – a práve toto by som povedala svojmu mladšiemu ja. Maj viac sebavedomia a užívaj si každý deň! Ja som sa k tomu potrebovala dopracovať cez rôzne zážitky a príhody. Niekomu možno stačí menej k tomu, aby si začal veriť.“  

„Buďte zdravo sebavedomí a netrápte sa tým, čo si myslia druhí.“

„Som rada, že mám možnosť robiť každý deň to, čo ma baví. Viem, že nie každý má podobné privilégiá a takisto viem, ako dlho trvá, aby sa človek posunul kariérne vpred. Môj radostný pocit možno nebude trvať navždy, no o to viac si užívam možnosti, ktoré mám okolo seba práve teraz.“

AUTOR ROZHOVORU DÁVID STOLÁRIK
FOTKY LINDA FOTULOVÁ /web
EDITORKA FRANTIŠKA GIBALOVÁ