Laci Strike: Niekedy mám pocit, že mladí tancujú hlavne kvôli lajkom

1024 563 Odviati

Keď Junior a Marcel vítali vo svojej televíznej šou Laciho, Junior podotkol, že vidieť Laciho bez úsmevu a šiltovky je prakticky nemožné. Tieto dve veci mu nechýbali ani dnes na našom stretnutí vo Wokingu, meste veľkom asi ako Trnava, neďaleko za Londýnom. Laci Strike, vlastným menom Ladislav Neuschl je tanečník, DJ a zakladateľ najúspešnejšej tanečnej školy svojho druhu na Slovensku – Street Dance Academy (SDA). S Lacim a jeho priateľmi, tanečníkmi, tanečníčkami a veľkou hŕbou detí sme strávili popoludnie v priestoroch miestneho športového centra. Nuž a prečo práve Woking? V tomto meste sídli nedávno otvorená (povedzme) pobočka SDA, ktorú Laci spoluotvoril na podnet svojich priateľov, ktorí tu žijú. Vítame vás v príbehu Slováka, ktorý svojím pozitívnym myslením a časom venovaným mladým ľuďom vychoval nejednu generáciu tanečníkov a skvelých ľudí.

„S tancom som začal už v období ranej puberty. Spomínam si na detské tábory a letné kempy, už vtedy som mal rád pohyb, no nevenoval som tomu extra pozornosť, robil som to prirodzene. Neskôr, počas môjho dospievania, sa zmenil režim na Slovensku, s ktorým prišiel mediálny boom. Zrazu sme mali MTV, dostali sa k nám rôzne zahraničné klipy a ja som s úžasom sledoval, ako sa dokážu ľudia v západnej Európe a Amerike vyjadriť práve podobným štýlom tanca, aký som mal rád. Začal som to napodobňovať a postupne som sa do toho celý ponoril. Mám pocit, že všetky tieto veci sa udiali na základe toho, že som mal rád hudbu a pohyb, práve kvôli tomu som sa začal vzdelávať v tanci, čo na začiatku nebolo vôbec jednoduché.“

„V začiatkoch som mal v tanci obdobie samovzdelávania, ktoré trvalo niekoľko rokov. Toto obdobie vystriedalo obdobie rôznych súťaží a battles, ktoré vygradovalo do medzinárodných súťaží, kde sme neskôr patrili medzi elitu.“

Medzi elitou sme sa udržali niekoľko rokov po sebe, čo sa od tých čias na Slovensku nikomu nepodarilo, no i tak som to vtedy nebral ako niečo, čím sa budem živiť.

„Chápal som to skôr ako reakciu na to, čo som miloval, a bol som rád, že som sa mohol presadiť v rámci komunity, v ktorej som žil.“

Laci so svojím tancom precestoval kus sveta. Ich prvá cesta viedla do Barcelony. Vtedy neznámy chalan z Handlovej tancoval na ulici spolu so svojimi priateľmi.
„S chalanmi, s ktorými som tancoval sme sa po čase na Slovensku rozhodli odísť do Barcelony, kde sme strávili dva roky. Bolo nás 8 a prišli sme tam len so zopár drobnými, takže sme sa museli veľmi rýchlo zorientovať. Ubytovali sme sa v penzióne vedľa známej ulice La Rambla, kde sme chodievali tancovať. Toto považujem za prvý moment, kedy som si uvedomil, že tancom si vieme zarobiť reálne peniaze. Jeden deň na barcelonskej ulici sa rovnal niekoľkým vystúpeniam na Slovensku. Za týždeň sme sa postavili na nohy a na konci ďalšieho kupovali nové tenisky a šiltovky. Tým, že sme netancovali len regulérny street-dance, ale mali presnú choreografiu do nastrihanej hudby, si nás začali ľudia všímať. Medzi nich patril aj istý človek, ktorý nám ponúkol stálu prácu v novootvorenej diskotéke. Tancovali sme tam štvrtky, piatky a zvyšný čas strávili tancom na ulici. Na diskotéke náš tanec zaujal ďalších ľudí, ktorí nás oslovili. Začali sme tancovať ako komparz vo filmoch, reklamách a podobne a prakticky si začali žiť svoj vlastný sen.“

Lacimu a jeho priateľom sa sen rozplynul krátko po tom, čo dostali povolávacie rozkazy na povinnú vojenskú službu a museli sa vrátiť na Slovensko. Ale ktovie, ak by sa nevrátili, možno by ste práve nečítali tento príbeh.

„Ja som mal už svoje na vojne odkrútené a vychádzalo to, že by som tam ostal jediný, tak som sa vrátil tiež. Na Slovensku som odišiel pracovať do Bratislavy, bežne práce na stavbe, lešeniach… A ako som tak mrzol na tom lešení, uvedomoval som si, že sa to dá aj ináč. Nie žeby som mal problém s manuálnou prácou, skôr ma to stále ťahalo k tancu a predstava, že sa tým dá aj uživiť, bola stále v mojej hlave.“

Tak sme v roku 2003 založili prvú tanečnú školu svojho druhu. Takú, ktorá zastrešovala hip-hop vo forme, v ktorej som ho prezentoval ja. Bol to krok sprevádzaný obrovským rizikom, no vtedy som sa jednoznačne rozhodol, že sa tým budem živiť.

„Toto rozhodnutie bolo vzápätí sprevádzané nenormálnou odozvou a neskutočne rýchlym nárastom počtu mladých ľudí, ktorí mali chuť tancovať. Taktiež nechýbal môj strach a neistota. Bol som presvedčený, že je to dobrá myšlienka, no mal som strach z papierov, daní, faktúr a podobne, nemal som s tým žiadne skúsenosti. Aj preto mi na začiatku pomáhala kamarátka z môjho rodného mesta. Učila ma krok za krokom ako zvládať všetky papierovačky a prekážky, ktoré nás na začiatku neminuli.“

„Robili sme to stále ľudsky a k ľuďom sme boli vždy blízko. Aj pre tento aspekt je dnes škola tam kde je. Neriadime ju podľa nejakého striktného biznis plánu. Máme plán na rok, rok a pol dopredu, aby sme vedeli čo sa pravdepodobne bude diať, no popri tom – teraz to bude znieť možno šialene – ale venujeme sa aj projektom, ktoré nám nezarobia, len nás potešia. Nejdeme po peniazoch tak striktne ako nejaká agentúra, aby sme z toho za každú cenu potrebovali vyžmýkať peniaze, to nie. Máme v tom nastavenú takú pohodu, a možno aj preto s nami chcú spolupracovať rôzne banky a agentúry.“

„Veľakrát je ťažké vysvetliť mladej generácii, prečo by mali tancovať, alebo kvôli čomu to celé robíme. Občas mám pocit, že mladí to robia hlavne kvôli lajkom na fotkách či videách a takej tej virtuálnej prestíži, než kvôli tomu, že ich to baví a že sú stotožnení s tancovaním. Netvrdím, že to k tomu nepatrí, jasné že patrí! Toto je moderná doba, no pokiaľ to niekto robí len pre to, z jeho prezentovania na pódiu je cítiť, že to nie je úprimné. Toto je vec, ktorú sa mladým snažíme vysvetliť a to je aj naša vízia do budúcna. Keď chceš tancovať, tak tomu musíš veriť.“

„Najväčším zmyslom toho čo robím, je pomôcť ľuďom objaviť to, čo ich nesmierne baví, a keď si pripustia možnosť, že sa v tom môžu rozvíjať a niečo dosiahnuť. Ak sa toto podarí, je to veľmi silný moment, ktorý si uvedomujem.“

Ľudia v našom top tíme zistili a chápu, že tanec nemá cieľ, je to cesta, po ktorej kráčame spolu.

„Ďalšou, spomedzi vecí, ktoré si nesmierne cením, sú neopakovateľné momenty, ktoré sprevádzajú práve túto cestu. Je ich niekoľko a medzi tie, ktoré mi výrazne ukotvili v pamäti rozhodne patrí spolupráca so Slovenským Národným Divadlom (SND). Pripravili sme tanečno-divadelný projekt, ktorý sa vypredal 40 krát. Priniesť túto formu tanca do takého kontrastného prostredia ako je historická budova SND bol pre mňa splnený sen. Malo to veľký úspech, no našli sa aj ľudia, ktorí tento kontrast nevedeli úplne spracovať.“
„V budúcnosti by sme chceli rozvíjať projekt Helpni. Jeho úlohou je pomáhať s tancovaním deckám z chudobnejších rodín. Pre mňa je to viac sociálnejší cieľ, veci, ktoré ma napĺňajú iným spôsobom. Je samozrejmé, že budem rád ak sa budú rozvíjať projekty, ktoré nás dokážu živiť, no nemyslím si, že by sme to mali hrotiť a za každú cenu cieliť na peniaze. Práve zarábajúce projekty nám však dávajú slobodu venovať sa projektom, vďaka ktorým môžeme pomôcť deťom, ktoré by bez podobnej pomoci tancovať nemohli.“

Tento príbeh sa pomaly blíži ku koncu. Na záver mi nedalo nespýtať sa na ideálny deň, či predstavu o ideálnom Slovensku, ktorú máme asi každý inú.

„Slovensko milujem, no nemyslím si, že sa mi patrí vyjadrovať sa k nemu z politického hľadiska. Pre mňa sú ale nepochopiteľné veci, ktoré sa dejú v poslednom čase. Myslím si, že som trochu zcestovaný a veľakrát sa mi stalo, že mi v cudzine niekto pomohol. Bolo to čisto len v môj prospech. Slováci akoby zabudli, kto im kedy pomohol, čo sme od koho zobrali.“

Prial by som si, aby boli Slováci trochu viac otvorení iným názorom, aby sa na problémy pozerali aj z druhej strany.

„Toto sú základné veci, ktoré nám chýbajú a osobne by som ich s radosťou uvítal. A ideálny deň? Dúfam, že to nebude znieť sebecky, je to reakcia na veci, ktoré sa dejú okolo mňa, často bývam zaneprázdnený a publicita mi k oddychu taktiež veľmi nepomáha. Ideálne by boli asi dva dni, jeden sám aby som sa zresetoval, a druhý, aby som sa naplno mohol venovať svojej rodine.“

„Moja rodina ma robí šťastným, tak ako ma šťastným urobila hudba a priatelia okolo mňa. Môžem povedať, že si žijem svoj sen, no to neznamená, že nemám problémy. Snažím sa ich riešiť hneď, tak, aby ma nezožrali. Je to hlavne o vnútornom nastavení. Nepotrebujem rozoberať maličkosti a chcem aby sme sa posúvali ďalej. Čas beží, tak si ho treba užiť.“

Novinky Odviati

Každý mesiac Vám pošleme e-mail so všetkými novinkami. Žiaden spam.