„Zvykli mi hovoriť športová encyklopédia, pretože som si od detstva viedol rubriku športových udalostí. Chcel som byť športový novinár, neskôr športový právnik, nakoniec som vyštudoval kulturológiu, no šport bol u mňa vždy na prvom mieste. Vo väčšine seminárok som rozoberal šport z viacerých perspektív, čo nakoniec vyústilo do mojej diplomovej práce – Šport ako socio-kutúrny fenomén, kde som sa venoval narcizmu a rituálom v športe.“

V dnešnom rozhovore z Barcelony sa s nami stretnete s Lukášom, ktorý svoj život zasvätil športu, no nie ako športovec. Usadili sme sa v centre mesta na terase malej kaviarne, kde Lukáš rozrozprával svoj príbeh a podelil sa s názormi, hlavne športovými. „Od šiestich rokov som futbalový fanatik. Dodnes si pamätám ako ma uchvátila olympiáda z roku 1992 v Barcelone – myslím, že z toho pramení moja náklonnosť k tomuto mestu. Páčili sa mi dresy a futbal, hlavne zápasy FC Barcelona, ktoré som sledoval v telke, ak to bolo možné. Postupne sa to však rozrástlo do mojej životnej filozofie. Futbal som začal hrávať aktívne, a mojím idolom sa stal Pep Guardiola. Výkonmi som sa mu ale, žiaľ, nepribližoval. Neskôr som si zranil koleno a tak som s futbalom musel prestať. Priznám sa, nebyť toho zranenia, futbalom by som sa aj tak nebol uživil.“

„Po skončení kulturológie na Filozofickej fakulte UK som rozmýšľal aj nad štúdiom na istom športovom inštitúte v Barcelone, no v podmienkach prijatia mali okrem angličtiny aj španielčinu, ktorú som vtedy neovládal. Nuž nevadí. Záložný plán bol zlepšiť si angličtinu v jazykovej škole na Malte. Po skončení školy som tam ostal a zamestnal sa v cestovnej kancelárii. Po ročnom pobyte na ostrove ma však stále viac lákalo Španielsko. Neváhal som dlho a odišiel som do Madridu, spravil si kurz učiteľa angličtiny a začal učiť. Neskôr som si našiel prácu v logistickej firme, v ktorej som často prichádzal do styku so španielčinou, čo bolo super. Postupne som si taktiež začal odkladať peniaze na štúdium v Barcelone, ktorého som sa ešte nevzdal. V roku 2013 som sa tam aj dostal. Inštitút Johana Cruyffa pre športové štúdiá v Barcelone, ktorý som si vybral hlavne kvôli sympatiám k jeho zakladateľovi. Štúdium športového marketingu a manažmentu som zvládol. Ba, nedávno sme spolu podpísali zmluvu a od jesene tam budem učiť. Popri škole som si našiel prácu v Reebok-u, ktorá mi pomohla osvojiť si základné mechanizmy práce v zákulisí vrcholového športu.“

„Momentálne pracujem v menšej športovej agentúre, medzi zákazníkov ktorej patrí aj spomínaná FC Barcelona. Cieľom firmy je aplikovať technológiu do športu a pomáhať tak klubom, športovým spoločnostiam alebo priamo trénerom zlepšiť sa.“

„Šport už dávno nie je iba výkop na ihrisku. V prvom rade je to obrovský biznis.“

„Ak si nejaký biznisman kúpi futbalový klub a myslí si, že tie isté princípy, ktoré aplikoval vo svojom biznise, mu zaručia dobré výsledky klubu, mýli sa. Tu treba skĺbiť športové výsledky s tými ekonomickými. Ak jedno z tých dvoch nefunguje, nemôže byť úspešný. Dá sa to vidieť na rôznych kluboch, či už väčších alebo menších. Ekonomicky sú na tom dobre, no športovo to zďaleka dobre nevyzerá alebo, samozrejme, opačne. Tu sa my snažíme pomáhať klubom v rámci nášho softvéru či know-how, aby sme zvýšili nielen ich športové výkony ale ich aj zlepšili v organizácii a marketingu.“

Čo tak na Slovensku? „Skĺbiť moderné technológie, premyslený marketing so športom na Slovensku je mimoriadne ťažké. Samozrejme nájdu sa kluby, ktorým sa to darí viac, iným menej, ale je to v úplných začiatkoch. Ak by som bol na Slovensku, rád by som sa tomu venoval, otázka ale znie, či by to bolo dovolené a ak áno, tak do akej miery. V slovenskom športe by mala byť zlepšená hlavne práca s mládežou. Momentálne je to zlé. A prečo? Nuž, pozrime sa na platy trénerov, s tým je problém aj v iných odvetviach. Ďalej, väčšina mládežníckych trénerov nepracuje s počítačmi a nerozpráva cudzími jazykmi. To znamená, že aj keď sa naskytne príležitosť ísť sa vzdelávať do zahraničia, tak ostane nevyužitá, lebo – čo ak by som musel rozprávať inou rečou? Každopádne, oceňujem ich prácu a odhodlanosť posúvať slovenský šport vyššie. Podmienky v akých sa títo tréneri nachádzajú im to, žiaľ, vôbec neuľahčujú. Často tu vidíme využívanie metodológie, ktorá je 20 rokov pozadu.“

„V slovenskom športe musia prísť radikálnejšie zmeny a potom sa budeme môcť baviť o moderných technológiach a nadupanom marketingu.“

„V španielskej lige môžeme okrem bohatých top klubov vidieť aj menej známe kluby. Oproti tým bohatým majú minimálne finančné prostriedky pre mládež, no sú si vedomí že práve títo ich odchovanci sú kľúčom k ich úspechu a napredovaniu. Kladú nesmierny dôraz na prácu s mládežou. Práve mládežnícke akadémie sú často centrami, kde i tí najlepší športovci majú možnosť na vlastné – nízke náklady rozvíjať svoj talent a vzdelávať sa. Vzájomná symbióza medzi klubom a lokálnou samosprávou zabezpečuje prísun financií aspoň na základný chod týchto akadémií, kde, samozrejme, okrem futbalu združujú aj iné športy. Napriek zlej ekonomickej situácii v krajine si je vláda vedomá, že práve podpora mladežníckeho športu je kľúčom k úspechu v seniorských kategóriách.“

„Otvorenie nových športových ihrísk tesne pred voľbami nám nezaručí prísun ani rast nových talentov.“

„Ak to už má slúžiť ako prvý krok, vzápätí musia nasledovať ďalšie, ako napríklad zabezpečenie optimálnych podmienok pre trénerov, aspoň v rámci vybraných športov. Nie každé dieťa je samorast a predovšetkým v tínedžerskom veku. Sú to práve tréneri, ktorí sa najviac podieľajú na formovaní mladých športovcov. Ak robia svoju prácu iba ako hobby – lebo ich neuživí, tak nemôžu venovať svoj čas samovzdelávaniu a my nemôžme očakávať zázraky na scéne slovenského športu.“

„Čo je v slovenskom športe dobré, sú športovci. Výnimočné talenty, ktoré sa vyprofilovali sami, teda za pomoci rodičov. Zuzulová, Sagan, hokejisti z NHL a ďalší. Nie je ich veľa v porovnaní s inými krajinami. Ale ako by aj mohlo byť? Tu sme opäť pri mládeži. Športu sa venujú výhradne deti z bohatých rodín. Ešte, že na futbal nie je treba toľko financií, no rozdiely medzi sociálnymi pomermi sa tam prejavujú aj tak, len iným spôsobom.“

„Páči sa mi snaha Riša Lintnera zmeniť slovenský hokej. Presne toto potrebujeme. Spolu s ďalšími bývalými hokejistami sa snažia vrátiť svojej krajine to, čo im dala v minulosti a pomôcť tým pozdvihnúť úroveň športu. Slovensko patrí medzi hŕstku krajín, kde sú vo vedení športu ľudia, ktorí s ním nemajú nič spoločné. Netvrdím, že funkcionári musia byť len bývalí športovci, no mali by sa na to pripravovať počas svojich štúdií, kariéry alebo mať profesionálnu skúsenosť. Ak sa toto nezmení, nečudujme sa, ak nás budú v hokeji naďalej porážať krajiny, ktoré boli pár rokov ďaleko za nami a o medailách budeme môcť iba snívať.“

Odľahčime ťažkú tému športu na Slovensku. Plánuje mať Lukáš bližší kontakt s hráčmi a čo ho robí šťastným? „Práca, ktorú robím ma nesmierne baví. Sme zohratý kolektív a venujeme sa zaujímavým projektom. Napríklad reštrukturalizujeme šport v Bolívii. Tam je šport ešte niekoľko dekád pozadu za Slovenskom. Len nedávno sme im dopomohli zistiť, koľko majú registrovaných športovcov. Ale to je už o inom. Milujem svoju prácu a teším sa na novú na akademickej pôde, milujem Španielsko – som spokojný v Barcelone, no nezabudnem na Slovensko, to ostane navždy v mojom srdci.“

„Často tu vnímam ‚godotovský syndróm‘, kedy ľudia miesto toho aby šli šťastiu naproti, čakajú, že príde samo. V praxi to ale nefunguje. Vyvarujte sa toho.“

„A bližší kontakt s hráčmi? To asi nie, nakoľko som sa nikdy nevidel v pozícii trénera. Som spokojný v športovom manažmente a marketingu. Byť v priamom kontakte s hráčmi je ako byť útočník. Musíte byť priamy, musíte byť strelec. Seba vidím skôr ako záložníka – rád tvorím a organizujem v zákulisí a to ma robí šťastným.“

AUTOR ROZHOVORU DÁVID STOLÁRIK
FOTKY VERONIKA JANEČKOVÁ
EDITORKA FRANTIŠKA GIBALOVÁ