Keď si pred rokom balila diktafón a maličký zápisník do tašky, aby nasadla na bicykel a „odfrčala“ preč, vedela som, že toto dievča chcem ešte stretnúť. Že si ani nie po roku tie diktafóny vymeníme a budem to ja, kto sa jej bude pýtať na cesty do dediniek, kde jej miestni darujú z úcty sliepku, na to, ako takmer ušla z Indie a na jej adrenalínové novinárske dobrodružstvo na Kube, mi ani nenapadlo.

Inak než pri cappuccine to s ňou ani nešlo. A ani ma vlastne neprekvapilo, že si ako miesto nášho stretnutia vybrala kaviareň v Chiang Mai, ktorá podporuje miestnu Akha komunitu na severe Thajska, kde sa ich káva pestuje. Magdaléna Vaculčiaková.

Odmalička sa učila veľa jazykov, aby raz mohla cestovať. Nikdy jej však nenapadlo, že raz reálne pocestuje do Ázie alebo do Južnej Ameriky.

Ani som nevedela, že nejaká Ázia existuje. Mali sme však zemepisára, ktorý nám raz ukazoval na diaprojektore Angkor Wat a Kambodžu a ja som si vtedy vravela „wow,“ tak to je úplne iné!

„To bol najsilnejší kontakt s iným, než európskym svetom predtým, než som sama začala cestovať.“

Cesta od prvého „wow“ k práci žurnalistky na voľnej nohe viedla cez literárno-dramatický krúžok, kde Magda chodila osem rokov. „Bola som veľmi hanblivá, hrozne ťažko sa mi rozprávalo s cudzími ľuďmi a moja mamka si myslela, že keď budem herečka, pomôže mi to dostať sa z hanblivej polohy. Pre mňa ale bolo veľmi stresujúce niečo hrať, bavilo ma skôr písanie.“

K finálnemu rozhodnutiu ísť študovať žurnalistiku jej pomohla pochvala vzdialenej rodiny, ktorá raz Magdu počas návštevy pochválila, že vie dobre pracovať so slovom. To bol pre ňu začiatok novinárskej cesty, aj keď zo začiatku netušila, ktorým smerom sa v nej má vydať.

„Problém žurnalistiky vnímam v tom, že človek ju síce študuje, ale mal by popri tom študovať aj zameranie. Ja som v 18-ich nevedela, čo ma zaujíma. Otočilo sa to až keď som začala cestovať. Po druhej ceste na Srí Lanku, kde som bola ešte počas školy, som napísala prvé články o tom, ako tam ľudia žijú, o miestnych rozvojových projektoch. Vtedy sa to začalo rysovať. Cítila som, že to je to, čomu by som sa chcela venovať.“

Magda začínala ako hokejová redaktorka zo zvolenského zimného štadióna, prispievala do ženskej prílohy denníka Pravda, písala pre rozvojovku Člověk v tísni, neskôr pracovala v časopise o štrukturálnych fondoch z EÚ.

„Po škole som si začala klásť otázku, či sa zbalím a odídem na cesty, alebo zostanem s frajerom v Brne. Dala som si dvojmesačný deadline. Povedala som si, že ak si do dvoch mesiacov nájdem prácu, tak tu ostanem. Našla som si prácu vo Vyššej odbornej škole sociálnej v Olomouci na komunikačnom oddelení a vo voľnom čase som písala, často do noci.“

Magdu to však lákalo späť do Ázie a tak požiadala o 6-týždňovú dovolenku, ktorú brala ako skúšku, či to bude fungovať, keď bude ponúkať svoje články iba o tom, čo ju zaujíma.

Náročné tempo v práci však Magde spôsobilo vážne zdravotné problémy a hrozilo, že nakoniec do vysnívanej Indonézie ani nevycestuje. „Bolo to hrozne silné uvedomenie si, že bez tela sa človek nikde nepohne.“

Môžeš mať prácu akú len chceš a byť do nej úplne ponorená, ale musíš klásť dôraz aj na telo, lebo ťa nepustí.

Po návrate z Ázie veci nabrali rýchly spád. „Prečítala som si knižku „Peníze, nebo život,“ v ten istý večer som bola na prednáške ekvádorského šamana, ktorý rozprával o slobode a na druhý deň som šla za šéfom a povedala som mu, že odchádzam. Priznal sa, že to čakal, ale nie tak skoro.“

Chcem vedieť, či a ako sa zmenil jej životný štýl v Ázii. „Žiadna práca 15 hodín denne nehrozila. Veľa som plávala, hýbala sa, spoznávala a vlastne som sa začala riadiť tým, že robím to, čo chcem, nie čo musím. Rozdiel v spôsobe života bol neskutočný. Strašne sa mi uľavilo a úplne som sa oslobodila. Nemám „to do“ listy, ale mám termíny, takže keď chcem, robím 12, alebo len 6  hodín denne,” rozpráva Magda.

Magdaléna nikdy nepracovala v médiách na plný úväzok z jedného dôvodu: „Chcem písať len o tom, čo baví mňa a nie ako na bežiacom páse. Dnes je trend žurnalistiky napísať dve-tri správy denne a vlastne sa tým témam nevenuje do hĺbky, čo nie je úplne niečo, čo by ma lákalo.“

Ako sa bavíme o žurnalistike na Slovensku, pýtam sa Magdy, prečo je tak málo novinárov píšucich zo zahraničia. „Je to drahé, plus je ťažké uživiť sa iba novinárčinou. Média mi málokedy zaplatia cestu už len z toho dôvodu, že o krajiny, kde sa väčšinou pohybujem, nie je až taký záujem. Je jasné, že ak niekto dopisuje z Nemecka alebo Bruselu, tak je to asi iné. Ázia je príliš vzdialená, čo je tiež jeden z dôvodov, prečo sa viac novinárov nezbalí a nepíšu odtiaľto. Ďalšia vec je, že zo slovenských honorárov sa cesty po Ázii pokryť nedajú. Navyše nikdy nevieš, kedy ti článok uverejnia, kedy ti zaplatia… Žiť v takej neistote asi nie je pre každého.“

Magda je na cestách už zopár rokov a mňa zaujíma, ako vníma hranice a aký k nim majú postoj ľudia, ktorých stretáva. „Chcela by som povedať, že pre mňa neexistujú, i keď ony reálne sú. Niektorým krajinám sa nepáči, keby som ich chcela navštíviť ako novinárka. Vnímala som to najviac na Kube, kedy som aj ja bola za hranicou toho, čo sa vtedy v krajine mohlo robiť. Ľudia v rozvojových krajinách vnímajú hranice úplne inak ako my na Slovensku. Väčšina ľudí, ktorých stretávam na svojich cestách, nikdy nikde nebola. Niekedy dokonca necestovali ani vo svojej krajine.“

„Myslíš, žeby sa miestni v ázijských krajinách, ktoré si navštívila, dokázali zbaliť, nechať prácu a cestovať, ako to robí mnoho ľudí zo západu?“ pýtam sa Magdy. „Títo ľudia sú vychovávaní úplne inak. Rodičia im nepovedia „skúšaj, čo chceš a uvidíš, čo z toho sa ti zapáči.“ Rodičia ma vychovávali tak, že mi dávali veľa možností realizovať sa a hľadať. Neviem si úplne predstaviť, že by niekto v Kambodži alebo Barme bol vychovávaný takto. Tam sa proste narodíš a žiješ tak, ako žili tvoji rodičia, prastarí rodičia. Si rád, ak chodíš do školy a pomáhaš rodičom s prácou na poli, niečo predávaš alebo pracuješ v reštauráciách. Nie sú vedení k tomu, aby premýšľali o tom, čo by chceli sami za seba. Okrem toho, ľudia v rozvojových krajinách málokedy majú praktické informácie o tom, ako sa niekam dostať alebo čo sa vlastne v zahraničí dá vidieť, ako tam ľudia žijú.“

Ďalší dôvod, prečo väčšina Ázijcov nikdy nevycestuje, je podľa Magdy budhizmus. „Na Srí Lanke som sa stretla s chlapíkom, ktorý bol spokojný s tým málom, čo má. Veril tomu, že musí byť dobrým človekom aby mohol mať viac v budúcom živote, ale nepotreboval dosahovať viac v tomto živote. Oni nemajú to vnútorné volanie, choď tam a tam, hľadaj a objavuj,‘ čo súvisí aj s ekonomickou situáciou. Nemajú vidinu toho, že by mohli mať dosť peňazí na to, aby vycestovali.“

Pár rokov po ceste na Srí Lanku sa Magde podarilo navštíviť Barmu práve v deň volieb v 2012. To už mala dohodnutú spoluprácu s Lidovými novinami v Česku, a s denníkom SME na Slovensku. „Bolo mi jasné, že nikoho z týchto médií do Barmy posielať nebudú. Vtedy mi vyšli v SME až tri články a postupne sa materiály, ktoré som zozbierala z ciest, dostávali k viac médiám.“

„Ako si v tejto súvislosti definuješ úspech?“ napadne mi. „Niekedy mám pocit, že píšem blogy v rámci osobnej terapie. Niekedy ich píšem z pobúrenia, z pohoršenia, niekedy nimi chcem inšpirovať.“

Nechcem presviedčať stovky tisíc ľudí, že takto je to správne a takto to robte. Ja chcem opísať čo vidím, ako žijem alebo čo považujem za dôležité. Či so mnou budú ľudia súhlasiť alebo nie, je na nich.

„Pravda je taká, že za svoj najväčší úspech zatiaľ jednoznačne považujem kubánsky článok, ktorý bol nominovaný na novinársku cenu.“

V roku 2012 cestovala Magda s Človekom v ohrození na Kubu aby podporili disidentov, čo v kontexte daného režimu nie je legálne.

Magdina reportáž o živote miestnych Kubáncov a disidentov vyšla na Slovensku v novinách so 60 000 nákladom, na webe mala  40 až 50 tisícovú čítanosť a asi 400 komentárov v diskusii. „Bol to jednoznačne najčítanejší článok, aký som kedy napísala. Mrzí ma, že od toho 2012 som nenapísala nič lepšie. Ale je pre mňa dôležitejšie, keď si ma prečíta 10 000 ľudí a 200 z nich sa rozhodne reálne podniknúť nejaké kroky k zmene, ako keď si ma prečíta 100 000 ľudí a všetci budú iba diskutovať o tom, že sa s tým, o čom píšem, nedá nič urobiť.“

„Sedeli sme u riaditeľa miestnej právnickej organizácie, ktorá pomáhala bežným Kubáncom obhajovať sa v právnych sporoch, keď mu v tom niekto zavolal, že Oswaldo Payá zomrel v dopravnej nehode. Oswaldo Payá bol taký ‚kubánsky Vácav Havel‘. Hneď, ako zložil telefón začal špekulovať, že to nemohla byť náhoda. My sme v tejto situácii cestovali po Kube a navštevovali disidentov. Celé to bolo dosť napäté.“

Magda sa často pohybuje v krajinách s obmedzenou slobodou slova, chcela som sa preto dozvedieť, ako vníma cenzúru na Slovensku a v krajinách, ktoré navštívila. „Forma neslobody novinárov na Kube a v Barme je iná ako u nás. Tam vládnu autoritatívne diktatúry a je stanovené zákonmi, že novinár si nemôže písať, čo sa mu zachce, inak končí vo väzení. U nás ak niečo napíšeš, prídeš o prácu, alebo dostaneš pokutu, pokarhanie a potom si rozmyslíš, čo budeš písať nabudúce.“

„Nemyslím si, že novinári sú úplne slobodní ani u nás. Dobrým príkladom bolo to, čo sa udialo vlani, že Penta kúpila SME a novinári sa mohli rozhodnúť odísť a začať si vydávať svoje nezávislé médium. Otázka je, do akej miery sú slobodní novinári, ktorí ostali v denníku SME a ktorí píšu aj o tom, do čoho je Penta zapojená. To isté platí o Babišovi v Českej republike, ktorý skupuje jedno médium za druhým takže minimálne nejaká forma autocenzúry funguje aj u nás a v Čechách, hlavne u tých, ktorí sa venujú vnútornej politike.“

Premýšľam, ako si Magda dokáže udržať vnútornú slobodu v krajinách, ktoré nie sú slobodné. „Veľmi silno to bolo cítiť v Indii, kde moja duša doslova trpela, lebo moja vnútorná sloboda bola zrazu obmedzená. Ľudia na teba stále pozerajú, kontrolujú čo robíš, čo nerobíš. Musela som sa prispôsobiť miestnej kultúre a nechodiť tam napríklad v kraťasoch a tielku. Začala som sa riadiť pravidlami kultúry, kde je postavenie ženy úplne iné ako v Európe. Zrazu som cítila, ako to išlo proti tomu, čomu verím a aké sú moje hodnoty. Zároveň bolo jasné, že ak sa chcem cítiť aspoň trochu komfortne v tej situácii, tak sa musím podriadiť tomu, čo má tá kultúra nastavené.“

„Celé dva mesiace som si hovorila, že pre mňa budú problém dva mesiace, pričom tie ženy tam žijú celý život. Napríklad mladá, vysokoškolsky vzdelaná Indka s perfektnou angličtinou ti povie, že sa chce zo svojej malej dedinky presťahovať do Dilí a učiť tam až vtedy, keď jej rodičia nájdu manžela, lebo vie, že oni jej vyberú najlepšieho. Ju ani nenapadlo premýšľať inak. Rodičia ju vychovali k poslušnosti a k tomu, že oni jej vyberú manžela.“

„Ako sa dokážeš vrátiť k pocitu vnútornej slobody, s ktorým na podobné miesta prichádzaš?“ pýtam sa. „Dá sa to, keď si nájdeš miesta, kde sa môžeš spojiť sama so sebou, ale je to náročné. V Indii som neustále hľadala miesta, kde ma nikto nevidel, niekde v lese, kde som chvíľu meditovala aby mi bolo lepšie. Akokoľvek absurdne to bude znieť, cítila som sa slobodnejšia, keď som z Asamu, kde som dva týždne nevidela niekoho bieleho, doletela do Dilí a hneď na stanici som míňala biele tváre.“

Medzitým sa s Magdou presúvame do záhrady v centre Chiang Mai a ja otváram tému strachu v novinárčine. „Do akej miery ovplyvňuje tvoju prácu strach?“ „Najviac som si to uvedomila v Indii, kde som cestovala sama dva mesiace. Vtedy som si kládla otázku, či môže novinár robiť svoju prácu plnohodnotne, keď má strach.“

Na druhej strane si myslím, že novinár môže robiť svoju prácu dobre, aj keď sa bojí ísť do niektorých situácii. Proste sa rozhodne venovať iným témam.

„V  niektorých situáciách som sa rozhodla ísť mimo svoju komfortnú zónu a nie vždy to bolo príjemné, ale nakoniec tie témy stáli za to. Napríklad, keď som sa ‚trepala‘ na najväčší riečny ostrov na svete, kde som bývala tri dni s dvesto mníchmi v kláštore, kde nikto nehovoril anglicky, a kde bola som jediná beloška na ostrove. Ale texty, ktoré z toho vznikli, za to stáli.“

„Ako ťa teda vnímajú na miestach, kde beloška často nevkročí, a už vôbec nie beloška, ktorá sa zaujíma o život miestnych a politickú situáciu v krajine?“ reagujem na Magdinu odpoveď. „Väčšinou sa stretávam s pozitívnymi ohlasmi. Ľudia sú radi, že je tu niekto zo západu, lebo majú pocit, že západ môže vyriešiť veľa problémov v Ázii.“

„Niekedy však keď poviem, že som novinárka, tak ľudia spozornejú a začínajú si dávať pozor na veci, ktoré rozprávajú alebo začnú tichšie rozprávať. Závisí veľmi od témy, či sme do nej zapojení aj my alebo nie a či je tam vidina riešenia.“ Fakt, že sa Magda pýta miestnych na ich názory, ktoré si často nemôžu dovoliť povedať nahlas na verejnosti, znamená mesiace networkingu, prípravy a získanie si dôvery zdroja, s ktorým robí rozhovor.

„Kde si mala najväčší problém získať informácie?“
„Ťažké je dostať informácie o Barme v Barme. Nemôžem sa tam úplne voľne pohybovať, a navyše tam cestujem na turistické víza, s ktorými môžem osloviť len určitých ľudí. Nemôžem sa pýtať hocikoho čokoľvek, lebo by sa ma mohli ľudia pýtať, prečo to chcem vedieť. Takže často pracujem s neziskovkami, ktoré majú svoje zdroje.“

Nedá mi neopýtať sa, či Magda porovnáva Slovensko s krajinami, kde cestuje.„Neporovnávam jedlo alebo prírodu, lebo všade je to iné. Ale porovnávam to, ako sa cítim v tých krajinách, kde sa cítim komfortnejšie, kde sa mi ľahšie žije, kde sa jednoduchšie nachádza miesto na prácu, kde mi lepšie trávi.“

„Priniesla si si niečo z ciest, čo ti pomáha pri návrate na Slovensko a naopak?“
„Z Ázie som si so sebou ‚nosím‘ budhizmus, ktorý je mi veľmi blízky. Pomáha mi cítiť sa slobodnejšia a vnútorne pokojnejšia. Veľmi mi pomáha vidieť ľudí, ktorí žijú najjednoduchšie a predsa sú spokojní a šťastní. Zo Slovenska si všade nosím so sebou výchovu rodičov, to, čo ma naučili a hlavne to, čo mi dovolili robiť, keď som bola dieťa.“

V záhrade, kde s Magdou sedíme, začínajú zažínať večerné lampy a lampáše, hustý vlhký vzduch sa pomaly mení na večernú pohodu, v ktorej sa dá slobodnejšie dýchať. Som zvedavá, čo Magde najviac chýba na cestách. „Chýba mi príroda, stromy, ktoré by som chcela objať a ktoré sú napríklad v Thajsku úplne iné, akoby ‚nie moje‘. Chýbajú mi hlboké vzťahy. Veľmi veľa sa presúvam, s mnohými ľuďmi sa po dvoch troch dňoch rozlúčiš a nevieš, či ich ešte uvidíš. Upokojuje ma, že môžem byť v online kontakte s ľuďmi doma, na ktorých sa môžem kedykoľvek obrátiť. To sú vybudované hlboké vzťahy, v ktorých môžem byť sama sebou.“

Japonské príslovie hovorí, že človek sa vracia z každej cesty ako niekto iný. Pýtam sa na to Magdy. „V čom si sa najviac zmenila počas ciest?“ „Cítim väčší vnútorný pokoj. Predtým som veľmi plánovala a žila skôr hlavou. Teraz žijem tak, že v každej chvíli nasledujem, čo sa mi práve chce robiť. Dokážem sa počúvať lepšie ako kedykoľvek predtým.“
„Čím to je?“ pátram po recepte. „Že cestujem sama a že som sa na seba oveľa viac naladila. Určite je to tým, že si dovoľujem robiť veci, ktoré cítim, nie iba veci, ktoré si iba myslím, že by som mala robiť.“

Predtým, než sa s Magdou obíjmeme a rozlúčime sa na ktovie ako dlho (zase raz), pýtam sa jej, čo by sa opýtala sama seba? „Napadlo mi, že – čo je to tá sloboda, keď ju už tak úpenlivo hľadáš? – O tej slobode sme zhodou okolností točili so sestrou krátky film, a ja som tam povedala, že pre mňa je sloboda veľmi silný vnútorný pocit, ktorý sa ťažko opisuje, kým ho človek nezažije. Jednak to súvisí s tým, že sa môžeš rozhodovať v každej chvíli podľa toho, čo ty považuješ za dôležité, čo môže byť niekedy zákerné a náročné, ale so slobodou vždy súvisí aj zodpovednosť a to je druhý aspekt slobody, ktorý vnímam veľmi silno.“

„Sloboda je pre mňa jazdiť na motorke lebo v tom momente mám pocit, že môžem ísť kam chcem, zísť z hlavnej cesty, a zároveň na tej motorke veziem samu seba, takže som zodpovedná za to, ako tá cesta dopadne, kam sa dostanem, či bude bez nehody… Silno si na tej motorke popri pocite slobody a zodpovednosti uvedomujem vzťah k sebe samej. Práve vďaka tomu, že môžeš robiť, čo chceš, čo potrebuješ, počúvaš sa v tej chvíli a zároveň dávaš sama na seba pozor, staráš sa sama o seba.“

„Slobodný dokáže byť iba človek, ktorý sa vie počúvať. Ja som našla slobodu v mnohých situáciách, ale je to také večné hľadanie. Nomádsky život je pre mňa o večnom hľadaní.“

Mám pocit, že keď prestanem hľadať, tak prestanem byť nomádkou.

„Preto hľadám, lebo cestujem. A cestujem, lebo hľadám. Všetko, od novinárskych tém, po zaujímavé miesta, iné kultúry, nové podnety, inšpiráciu, nových ľudí až po samu seba.“

„Prečo si myslíš, že by si to nevedela nájsť na Slovensku?“ podpichnem. „Lebo nechcem. Lebo som sa rozhodla, že budem písať o rozvojových krajinách a o tom, ako sú rozvojové krajiny prepojené so Slovenskom, takže musím v tých krajinách stráviť nejaký čas.  Z  osobného hľadiska, v kontexte hľadania samej seba tým, že cestujem sama, že som v iných kultúrach, v inom kontexte, tak vediem úplne iný spôsob života. Nemám istotu v ničom inom, než v sebe, nemám stabilné miesto. Tým, že podmienky sú náročnejšie a iné, než by som mala na Slovensku, tak mám pocit, že to dostávanie sa k sebe samej je intenzívnejšie. Nehovorím, že to nie je na Slovensku možné, len ja som sa teraz rozhodla robiť to inde.“
A to už vypínam nahrávanie, zatváram zápisník a odbočujeme do rôznych ulíc, až kým si niekde inde vo svete nedáme Magdine obľúbené cappuccino. Už bez diktafónu.

Blog Magdalény Vaculčiakovej nájdete na magdalenavaculciakova.com

AUTORKA ROZHOVORU IVANA GREŠLÍKOVÁ je na cestách od roku 2013. Po tom, ako žila a pracovala na Slovensku, v Čechách, Anglicku a Nemecku, sa rozhodla pracovať na diaľku písaním o svojich cestách po juhovýchodnej Ázii a Európe. Často ju nájdete v miestnej čajovni, jóga štúdiu alebo ako lezie z kopca na kopec. Je spoluzakladateľkou blogu NomadIsBeautiful.com a IvanaGreslikova.com
FOTKY GIANNI BIANCHINI
EDITORKA FRANTIŠKA GIBALOVÁ