Menšinou sa môže človek stať aj bez toho, aby vystrčil päty z domu – Andrea Kutlíková

1024 683 Odviati

Pred pár rokmi som žila v predstave, že sa vydám za nejakého Škandinávca a budeme spolu žiť napríklad v Dánsku. Takmer celú vysokú školu som strávila v zahraničí na rôznych výmenných pobytoch a najviac mi učaroval práve sever Európy. Bola som teda často preč a stále som sa zamýšľala nad tým, aké je to tam úžasné a ako to naopak doma nefunguje. Hovorila som si, prečo by som mala ostať na Slovensku, keď predsa aj svoje deti chcem raz vychovávať v krajine, kde to už funguje?

Počas mojej stáže v Helsinkách sa mi jeden deň snáď navždy zapísal do pamäti. Oslavujúci ľudia v uliciach počas bieleho dňa. Starí, mladí, rodiny, úplne že párty! Nedokázala som vydedukovať, čo oslavujú, keďže to bola natoľko zmiešaná skupina. Až na druhý deň som sa dozvedela, že tamojšia vláda schválila občiansku iniciatívu týkajúcu sa manželstiev ľudí rovnakého pohlavia. Čo ma však dostalo, bolo to, že to neoslavovali len ľudia, ktorých sa to bezprostredne týkalo, ale ľudia všeobecne hovorili o veľkom dni v histórii fínskej demokracie, o občianskej iniciatíve, ktorá dokázala zmeniť zákon. Úprimne, očarila ma taká otvorená a akceptujúca spoločnosť. Prečo to tak nemôže byť aj doma?  
Od toho dňa som nad celým svojím postojom voči Slovensku začala premýšľať viac. Zrazu mi pripadalo sebecké odísť niekam preč a tváriť sa, že Slovensko sa ma netýka. Neviem, či som to dovtedy nevnímala alebo až potom to v našej spoločnosti ožilo, ale zrazu som spoznávala stále viac a viac zaujímavých iniciatív, organizácií, priestorov a jednotlivcov fungujúcich na Slovensku, ktorí sa snažili robiť aspoň vo svojom okolí niečo fajn a byť tak niečím ako ostrovmi pozitívnej deviácie. Uvedomila som si, že sa chcem vrátiť domov, lebo akokoľvek klišé to znie, každý môžeme spraviť niečo pre to, aby nám bolo aj na Slovensku lepšie.


No konečne si sa spamätala! – povedala mi moja staršia sestra vtedy do telefónu, keď som jej dala vedieť zmenu svojho dovtedajšieho postoja. Obe sme vyštudovali vzdelávanie dospelých a sestra to so Slovenskom spolu so svojim manželom nikdy nevzdávala (narozdiel odo mňa) a už dlho sa venovali téme tolerancie voči menšinám na príklade slovenských menšín v zahraničí. Môj švagor bol totiž učiteľ slovenčiny v slovenskej menšine v Rumunsku. Slováci tam migrovali ešte v rámci Rakúsko-Uhorska, teda hranice neprekračovali a iba sa presúvali v rámci svojej krajiny. Po prvej svetovej vojne sa však zmenila spoločensko-politická situácia, vznikli hranice a oni sa bez akéhokoľvek pričinenia stali obyvateľmi iného štátu. Je to pekný príklad toho, že menšinou sa môže človek stať bez toho, aby vystrčil päty zo svojho domu. Ono je to často tak, že pokiaľ nie som gej, tak to neriešim, nie som Róm – neriešim, nie som migrant – nezaujíma ma. Takto by sme vedeli uviesť mnoho a mnoho príkladov, no téma akceptácie iných sa týka každého jedného z nás. Sú to naši kolegovia, známi, jednoducho, mnoho ľudí, ktorí sú súčasťou našej krajiny, tak verím, že minimálne v diskusii môže nastať oveľa menej „hejtu”.
Tak sme sa všetci, už aj spolu s mojím priateľom rozhodli, že by sme mohli vytvoriť priestor, kde by sa robili workshopy pre žiakov a študentov o tolerancii voči menšinám počas dňa, večery by boli venované diskusiám či prednáškam na aktuálne témy okolo nás, a popritom by sme poskytli priestor študentom VŠVU a insitným autorom zo slovenskej menšiny z Vojvodiny, ktorí sú príkladom životaschopnosti menšiny v krajine, ukázať svoju tvorbu. To sa nám časom aj podarilo. Malý komunitný priestor, za ktorým je veľa úsilia, energie a času popri práci, no stojí to za to.

Nikdy sme si nemysleli, že zmeníme spoločnosť. Ak však svojím kúskom prispejeme k tolerancii a otvorenejšiemu chápaniu, budeme radi.
Bude to asi znieť zvláštne, ale robí mi radosť každý jeden známy, o ktorom sa dozviem, že sa zo sveta vracia späť domov a ešte väčšiu radosť mi robí, že nás je stále viac. 
Verím, že sa aj doma, na Slovensku, bude vytvárať stále viac a viac zmysluplných a dobrých vecí a ľudia sa budú navzájom inšpirovať a zdieľať dobré nápady, lebo práve to mi tu občas chýba.


Spomínaný komunitný priestor, ktorý Andrea opisuje sa volá Kalab. Môžete ho nájsť na Zámockej 5 v Bratislave, alebo online na webe, Facebooku a Instagrame.

Novinky Odviati

Každý mesiac Vám pošleme e-mail so všetkými novinkami. Žiaden spam.