miroslav
Wlachovský

Vieme sa rýchlo zorientovať v rôznych situáciach a hľadať riešenia

Miroslav Wlachovský: Vieme sa rýchlo zorientovať v rôznych situáciach a hľadať riešenia

1024 683 Odviati

„V prvom roku môjho pôsobenia vo Veľkej Británii som dostal pozvanie od jej veličenstva kráľovnej Alžbety II zúčastniť sa dostihov v Royal Ascot. Po príchode do Ascotu sme aj s manželkou začali hľadať vopred dohodnuté miesto na parkovisku, kde sme sa mali zúčastniť pikniku ešte pred dostihmi. Bol organizovaný jednou právnickou firmou zo City of London. Pripadalo mi už predtým zvláštne stretávať sa na parkovisku, ale hovorím si ,iný kraj, iný mrav‘. Dva, či trikrát sme obišli spomínané miesto plné áut a dodávok, až si napokon hovorím, že ‚to musia byť títo‘. Oslovil som ich teda. Zrazu si uvedomíte, že na parkovisku so šampanským v plastových pohárikoch okolo vás stoja dvaja poprední talianski bankári, jediný britský člen Kuwajt National Bank, televízna celebrita a tak ďalej. Vtedy som si pomyslel, že ak toto je to, čo je pred Ascotom, čo je potom dnu?“

Takýto príbeh by mohlo rozprávať len málo Slovákov. Jedným z nich je osoba, ktorej oficiálnou úlohou je zastupovať Slovensko vo Veľkej Británii – Miroslav Wlachovský. Pokračovanie jeho zážitku z kráľovských dostihov sa dozviete o chvíľočku, dovoľte mi však začať tak, ako sa patrí, a predstaviť vám tohto zaujímavého človeka.

„Pozícia veľvyslanca pri Dvore Svätého Jakuba, ako sa správne tento post v Británii nazýva, prináša so sebou očakávania, a nie jedno, ale viaceré poslania. Ambasádor bol pôvodne vyslancom kráľa (alebo hlavy štátu) u iného kráľa (alebo hlavy štátu). To sa aj tradične zachováva. Nástup každého veľvyslanca je teda totožný v tom, že ja dostanem poverovacie listiny od hlavy nášho štátu a prezentujem ich hlave štátu, do ktorého som vyslaný. Takže prvá a základná rovina mojej práce je dbanie o kvalitu politických vzťahov medzi Slovenskom a Spojeným kráľovstvom. Členstvo obidvoch krajín v Európskej únii a Severoatlantickej aliancii nám vytvára základný rámec našich vzťahov. Druhá časť môjho poslania vychádza z faktu, že tu žije rozsiahla slovenská komunita, a to definuje vzťahy medzi krajinami a zároveň aj nároky na túto ambasádu. Našou úlohou je vychádzať ľuďom v ústrety a pomáhať im pri získavaní rôznych slovenských dokumentov a celková konzulárna činnosť, ktorá s tým súvisí; no nielen to, ale aj pomôcť pri zachovaní slovenskej identity našich krajanov, ktorí tu žijú.“

„Špecifikom Slovákov žijúcich vo Veľkej Británii je, že veľa z nich sem prišlo po vstupe Slovenska do Európskej únie, a teda keď Británia pre nás otvorila pracovné trhy. Slovenská komunita ľudí je tu preto pomerne mladá a dynamická.“

„Mám rád nové výzvy a nové projekty, veselých a optimistických ľudí, ktorí chcú niečo dosiahnuť a mám snahu takým ľudom pomocť. Myslím si, že vo Veľkej Británii je takých ľudí dosť a aj pomôcť sa im dá.“

Ja osobne som veľká fanynka kultúrno-spoločenských podujatí, ktoré slovenská ambasáda organizuje a páči sa mi fakt, že to nie je slovenské zastupiteľstvo len na papieri, ale že otvára svoje brány aj verejnosti. A nie sú to hocijaké brány. Samotná budova slovenskej ambasády má okrem svojej skvelej lokácie neďaleko Buckinghamského paláca aj fascinujúcu históriu. Ešte pôvodná československá ambasáda má už takmer 50 rokov. Po otvorení v roku 1971 získal komplex týchto dvoch budov najprestížnejšie ocenenie Kráľovského inštitútu britských architektov za najlepšiu stavbu v oblasti Londýna postavenú zahraničnými architektmi. Po rozdelení Československa si dve republiky medzi sebou rozdelili aj dve budovy, ktoré si dodnes nažívajú v susedstve spojené komunálnou záhradou. Budove slovenského veľvyslanectva, postavenej v takzvanom modernom brutalizme, dominujú hrubé betónové panely a masívne drevené priečky. Keď vojdete dnu, tú veľkosť, zachádzajúcu až do ťažkopádnosti, skrátka cítite. Tieto pojmy pre nás Slovákov zrejme nie sú žiadnou exotikou, no medzi hosťami ambasády býva práve architektúra tejto budovy často diskutovaná téma. Aj vďaka tomu, ako bola táto budova navrhnutá, má teraz akákoľvek výstava, recepcia, či koncert organizovaný v dolnej sále, tú správnu dramatickosť. Ako hovorí pán Wlachovský: „Sály sú na to, aby sa tam ľudia stretávali. Našim poslaním a prioritou je približovať slovenskú kultúru britským občanom, ale aj tej už spomínanej rozsiahlej slovenskej komunite. Dokonca, v tomto prípade by som povedal, že ide o českú a slovenskú komunitu, keďže na naše akcie chodí aj veľa ľudí, ktorí odišli ešte z bývalého Československa a majú vzťah k obidvom republikám. Slovensko je navyše jedinou krajinou z V4, ktorá nemá v Británii svoj vlastný kultúrny inštitút a tento nedostatok musíme nejakým spôsobom kompenzovať. Snažíme sa to robiť najlepšie, ako to ide.“

Keď sme už pri tom kultúrnom spájaní, ako teda dopadol príbeh z Royal Ascot? „Dnu nás čakalo prekvapenie. Marshall diplomatického zboru nás upozornil, že je tam kráľovnin stan, v ktorom sme boli hosťami. Mali sme príležitosť dať si v ňom afternoon tea. V tom čase som ešte presne nevedel, čo to afternoon tea je a že sa za tým ukrýva celá ceremónia. Pani pri vstupe sa spýtala, či máme objednané. Pozrel som sa na ňu dosť zmätene, že ,tu sa objednáva na čaj? Napokon nám priniesli celý set, v štýle, ako sa správne afternoon tea prestierať má. Potom za nami prišiel znovu ten marshall s úsmevom na tvári: „Vy máte obrovské štastie, dnes príde do kráľovského stanu kráľovná.“ A naozaj. Prišlo jej veličenstvo aj s princom Filipom a zrazu ste mali niekoľko členov kráľovskej rodiny na pár metrov štvorcových. Takže vtedy som pochopil, čo môže nasledovať po pikniku na parkovisku – stretnutie s jej veličenstvom.“

V Anglicku je život kráľovskej rodiny predmetom miernej obsesie. Priznám sa, že sama som v deň svadby Williama a Kate, napriek sedeniu v univerzitnej knižnici, neštudovala na skúšky, ale sledovala na monitore školského počítača priamy prenos kráľovskej svadby. Nedalo mi teda nespýtať sa: „Kto je Váš obľúbený člen kráľovskej rodiny?“ „Určite je to jej veličenstvo. Je to úžasný človek. Keď som na začiatku môjho vyslania išiel odovzdávať poverovacie listiny, a uvedomil si, že sa stretnem s niekým, kto vlastne šéfoval Winstonovi Churchillovi, bolo to ako rendezvous s históriou. Bolo obdivuhodné, ako sviežo pôsobila, ako rýchlo reagovala, ako si pamätala svoju cestu na Slovensko, na ktorú spomínala naozaj pozitívne. Hovorila mi o tom, že bývala v hoteli v Bratislave, z ktorého vidno na Rakúsko aj na Maďarsko a na to, ako s princom Filipom vyšli na Hrebienok a tam sa zrazu rozostúpili oblaky a vyšlo slnko. Skutočne fascinujúci človek.“

Rozhovor so slovenským veľvyslancom neznamená len možnosť vypočuť si príbehy o britskej kráľovskej rodine, ale aj jedinečnú príležitosť navštíviť s ním aspoň v spomienkach mnohé krajiny a dozvedieť sa veľa zaujímavého z pohľadu dlhoročného Slováka za hranicami.

„Londýn je moje tretie vyslanie. Prvé vyslanie som absolvoval v roku 2003 až 2007 na našom zastupiteľskom úrade vo Washingtone, kde som prvé dva roky pôsobil ako radca a šéf politického úseku a zvyšné dva ako zástupca veľvyslanca. V roku 2009 som nastúpil na Stálu misiu Slovenskej republiky pri Medzinárodných organizáciach vo Viedni, v rámci ktorej som  robil v takzvanej ľudsko-právnej dimenzii, až pokiaľ som bol vyslaný sem do Londýna v roku 2011. Každá destinácia má svoje hodnoty, ktoré vedia očariť. Priznám sa, že mám veľmi pozitívny vzťah k obdobiu, keď som pôsobil vo Washingtone. Amerika je obrovská krajina s neuveriteľným množstvom možností a pre mňa aj s veľmi príjemnými ľudmi, s ktorými sa dá rýchlo spriateliť a aj relatívne rýchlo dohodnúť. Cestovanie a pobyt v zahraničí je bezpochýb zážitok, ktorý by som každému odporučil. Je to síce neľahké rozhodnutie, náročné najmä na vzťahy, no prináša so sebou nesmierne obohacujúcu skúsenosť. Vnáša nový pohľad aj na Slovensko. Uvedomíte si Slovensko v iných súvislostiach a inak to preciťujete, keď ste dlhodobejšie v zahraničí. Dokonca sa to netýka len Slovenska. Keď som bol v Amerike, nikdy som sa necítil tak európsky, ako keď som žil tie 4 roky vo Washingtone. Tam, pri kultúrnom porovnávaní zrazu pochopíte to, čo vám tu nedôjde. Že ste Európan a čo to znamená. So všetkými plusmi a mínusmi.“

Tu už zaznamenám príležitosť trošku porovnať kultúry a tým si aj posvietiť na potenciálne možnosti zlepšiť Slovensko či už z kultúrneho hľadiska, alebo prameniace niekde inde, tak ako ich vidí Miroslav Wlachovský. Samozrejme v rámci konštruktívnej kritiky.

„Čo ma naozaj prekvapuje pri mojich stretnutiach so Slovákmi v zahraničí je, aké množstvo Slovákov dosiahne v zahraničí úspech, ktorý by pravdepodobne nedosiahli doma.“

„Kladiem si otázku, prečo to tak je. Prečo museli ísť von aby niečo dosiahli? Prečo sa to nepodarilo doma? Môžete to skúsiť vysvetliť cez mnohé faktory. Napríklad tým, že Slovensko je malá krajina v strede Európy a tým pádom máme limitovaný trh, a tak ďalej. Ale potom, ako vysvetlíte, že jednomiliónové Estónsko má také množstvo inovácií a dokázalo také množstvo vecí a dokonca je ešte menšie ako my? Takže si myslím, že to bude skôr niekde v tom nastavení. Z kultúry v Spojených Štátoch ale aj z Anglicka by som určite vyzdvihol podnikateľskú kultúru, a to myslím v tom najširšom slova zmysle. Ľudia vnímaju podnikanie ako niečo prirodzené, potrebné, niečo, čo vytvára hodnoty a o čo sa treba pokúsiť. Zlyhanie neznamená nejaké negatívne poznačenie. Na ceste k úspechu v podnikaní je malá pravdepodobnosť, že sa vám všetko podarí hneď na prvý pokus. Alebo na druhý. Alebo aj na tretí. Ale treba skúšať. Oni ten optimizmus majú a majú aj energiu. Hlavne to nikto nepovažuje za hanbu alebo fatálne zlyhanie, ak niečo hneď nevyjde. Ďalšia celkom príjemná záležitosť je aj to, že keď stretnete ľudí, usmejú sa na vás, spýtajú sa vás ako sa máte. Mne osobne je to sympatickejšie, ako stretnúť ráno vo výťahu namosúreného suseda, ktorý vám ani neodzdraví.“

Nebuďme ale len kritickí. Čo sú kvality, ktoré sú hodné vyzdvihnutia, a na ktorých by sme mali stavať? „Teraz vás zaskočím a poviem, paradoxne k tomu, čo ma nadchlo v Amerike, je jedna slovenská vlastnosť, ktorá ma teší a ktorú by som rád vyzdvihol – a to je úprimnosť. To mi chýbalo v Amerike a v Británii. Jednoducho vedieť v priebehu niekoľkých minút na čom som. Takisto jednou veľkou slovenskou cnosťou je neuveriteľná flexibilita, s ktorou dokážeme pristupovať k problémom.“

„My Slováci nepotrebujeme manuál na mnohé veci, na ktoré v iných krajinách manuál potrebujú. Vieme sa naozaj rýchlo zorientovať v situáciách a hľadať riešenia, na ktoré oni musia najímať firmy, alebo ich riešiť zložitými konceptami.“

Z tohto rozhovoru mám pocit, že sa pasujeme s určitou nevyváženosťou – na jednej strane šikovní ľudia s obrovským potenciálom, na druhej strane však medzery v nastavení prostredia, v ktorom sa následne (ne)môžu realizovať. Ľudia odchádzajú, alebo strácajú nádej. Samozrejme, je mnoho takých, ktorí robia na Slovensku skvelé veci. Otázka je, ako tieto aktivity podporiť a multiplikovať?

„Výzva číslo jedna, s ktorou by si malo Slovensko poradiť, je kvalita vzdelania, ktorú zabezpečujeme pre budúce generácie a tým vlastne vytvárame budúcnosť pre samých seba. Zainvestujme do prestavenia školského systému! Tak, ako sme transformovali aj politický, ekonomický a bankový systém. Oblasť vzdelávnia trpí krízou, ktorá je spojená aj so zmenou postavenia učiteľa. Kedysi na Slovensku bol učiteľ jeden z najdôležitejsích ľudí v spoločnosti. Aj život na dedinách ovplyvňovali štyri rozhodujúce figúry: starosta, farár, notár a učiteľ. Boli to prirodzené autority v komunitách. Skúste niekoho na Slovensku dnes presvedčiť o tom, že učiteľ je prirodzená autorita. Bude s tým celkom problém. V tejto oblasti by sme sa mohli inšpirovať napríklad Britániou, ktorá sama neprestajne inovuje svoj vzdelávací systém. Nový minister školstva Juraj Draxler tu už dvakrát bol, sám tu študoval a teda si myslím, že vie dobre identifikovať príležitosti a nové perspektívy. Tomu sa veľmi teším. Nie je to ale záležitosť jedného ministra. Na zmenu treba celú spoločnosť.“

„Pomôcť k zmene môžu napríklad aj mladí ľudia, ktorí študovali v zahraničí a jednoducho priniesť to pozitívne, čo sa naučili v iných krajinách, domov. Veď to je klasika! Častokrát som tu s nimi diskutoval a viem, že mnohí mi povedia že to je strašne ťažké a ten systém sa nedá zmeniť a ktovie, či nás budú chcieť a podobne.“ Tu som sa zamyslela a uvedomila si, že s takýmto názorom som sa stretla tiež. A nie raz. U Slovákov v zahraničí, ktorí majú blízko k Slovensku a zvažujú možnosť vrátiť sa s cieľom ovplyvniť dianie doma, existuje určitá obava, že ľudia žijúci na Slovensku o nás nebudú mať záujem a že sa stretneme s reakciou „čo vy viete o Slovensku a o jeho problémoch, veď tu nežijete“. Neviem, či je toto podložené alebo nie. Odpoveď slovenského veľvyslanca je v každom prípade jednoznačná. „Musíte si to najskôr vyskúšať. O tom tu bola minulý rok aj konferencia „Prečo sa vrátiť alebo nevrátiť domov?“. Myslím si, že celkovo to vyznelo skôr v prospech návratu domov, minimálne ako pokusu niečo zmeniť. Ten potenciál je dnes oveľa väčší ako kedykoľvek predtým, práve vďaka tomu, koľko ľudí zo Slovenska vonku je a aké skúsenosti zbiera. Nepovažujem to však za jediné riešenie. Je mnoho Slovákov, ktorí sú v zahraničí a dokážu Slovensku úspešne pomáhať aj zvonku. Napríklad to, že niekto je úspešným Slovákom v Silicon Valley je super, pretože môže otvoriť ďalším ľudom zo Slovenska dvere do sektorov, v ktorých predtým nepôsobili. Ich talent a skúsenosti ich však predurčujú k tomu, že v tom budú dobrí. Rovnako  dôležité, ako snažiť sa priniesť zahraničných Slovákov naspäť na Slovensko, je aktívne rozmýšľať, ako týchto ľudí zosieťovať.“

Okrem priestorov slovenského zastupiteľstva, môžete Miroslava Wlachovského stretnúť v Royal Air Force Museum v Hendone, kam sa často a rád vracia so svojim synom Miškom, obrovským nadšencom dopravných prostriedkov. „Teraz sme boli na výlete v Škótsku, takže momentálne sú hitom prepravné lode. Radi cestujeme všetci traja, aj Jarka, aj Miško, takže je to naše spoločné obľúbené hobby a to je veľmi fajn. Manželke som veľmi vďačný a patrí jej za zvládanie rodičovských povinností môj obdiv. Je to naozaj náročné a veľa vecí nechávam na ňu, keďže nemám toľko času, koľko by som chcel mať na venovanie sa rodine. Veľká nevýhoda mojej práce je, že mnohokrát nemôžem byť tam, kde je to potrebné a doplácajú na to rodinní príslušníci tým, že sa často dostávajú na vedľajšiu koľaj. Mnoho mojich kolegov má ten problém, že majú dvojkariérové manželstvá, manželka robila doma niečo zaujímavé a vy dostanete možnosť ísť na 4 roky niekam von, robiť niečo pre krajinu. Ako vysvetlíte partnerke, že prepáč, tvojej kariére dáme teraz stop, budeme sa venovať tej mojej. Hard to sell.“

Nie je to veru vždy ružové, akúkoľvek cestu si v živote zvolíme. Som ale rada, že nás v Británii zastupuje takýto príjemný a ústretový človek s otvorenou mysľou. Reprezentácia v zahraničí a pomoc občanom mimo domova je rovnako dôležité ako rozvoj spoločnosti na Slovensku. Je to prinajmenšom úzko súvisiaca, ak nie priamo úmerná, cesta k úspešnejšej a progresívnejšej budúcnosti našej krajiny. Na záver mi ostáva už len posledná, najdôležitejšia otázka: „Pán veľvyslanec, ste šťastný?“

„Som šťastný. Mám rodinu, ktorú mám nadovšetko rád a prácu, ktorá ma baví. Zastupovať Slovensko práve tu nebolo vždy ľahké, čelíte tu mnohým výzvam, ale je to neuveriteľný zážitok a som rád, že som tú možnosť mal.“

Autor článku Veronika Janečková
Fotky Dávid Stolárik
Úprava textu Františka Gibalová

Novinky Odviati

Každý mesiac Vám pošleme e-mail so všetkými novinkami. Žiaden spam.