„Čím chceš byť, keď budeš veľká?“ Tu sa to všetko začalo. Prvý deň v škole. Gymnázium, či stredná odborná škola? Krúžky. Univerzita alebo nastúpiť do práce? Internshipy. Mimoškolské činnosti. Zamestnanie, alebo vlastný biznis? Startupy!

Poznáte to. Otázkami kariéry a tým, čo so sebou sa zaoberáme ešte pred dovŕšením dospelosti hneď niekoľkokrát. Dovolím si tvrdiť, že máme dokonca dočinenia s jednou z najpretriasanejších a najviac frustrácií spôsobujúcich tém posledných desaťročí vôbec. Veď kto z nás chce zlyhať v hre zvanej život?

Či sa nám to páči alebo nie, dnešná civilizovaná spoločnosť miluje ľudí, ktorí sú úspešní a niečo znamenajú. Sú ich plné internety. Vačšinou ich spoznáte tak, že majú veľa „priateľov“, „lajkov“ a „followerov“ a občas sa objavia v nejakom magazíne alebo rebríčku úspešnosti. Sú to novodobé celebrity. Všetci chceme byť ako oni. Veď úspech predsa rovná sa šťastie. Navyše, keď je cesta k nemu taká priamočiara – stačí sa len správne rozhodnúť. Keby ste náhodou z nejakého nevysvetliteľného dôvodu potrebu rozhodnúť sa prehliadli, vaši rodičia, kamaráti, učitelia, médiá a verejná správa vám ju s radosťou pripomenú – minimálne pri momentoch už spomenutých vyššie. Veď každý sa musí dokázať niekam zaradiť.

Pravda ale je, že to vôbec nie je také jednoduché. Výber kariéry je pre mnohých dnešných mladých ľudí extrémne stresujúci proces. Má to dva dôvody. Po prvé, naši predkovia pracovali preto, aby uspokojili predovšetkým svoje základné životné potreby. Išlo doslova o prežitie. Možnosti výberu povolania boli obmedzené. Ľudia boli radi keď mali prácu. Generácie 21. storočia sú avšak vystavené úplne odlišnej výzve. Okrem toho, aby nás pracovná činnosť uživila, máme možnosť robiť niečo, čo nás skutočne baví. A to predstavuje problém celkom iný sám o sebe – možnosť rozhodnúť sa, zvoliť si. Už sa nebavíme len o otázke zaškrtnutia políčok z obmedzeného a vopred zadefinovaného počtu alternatív, ale o pohľade do samotného vnútra osobnosti. „Čo vlastne chceme?“ Aby sme to nemali s tým sebapoznaním také ľahké, možností na sebarealizáciu je v dnešnom, oveľa otvorenejšom svete veľké kvantum, čím sa potenciálne zvyšuje aj ilúzia, že sa môžeme rozhodnúť nesprávne. Po druhé, s tou definíciou úspechu a šťastia to nie je vôbec také jednoznačné. Všetko, čo sme doteraz z učebníc dejepisu vedeli, sa obracia naruby. V krajine, kde boli donedávna černosi predávaní na trhoch ako ovocie, je dnes černoch prezidentom. Postkomunistická krajina si zvolila prezidenta, ktorý sa nemusel do tejto funkcie prekľučkovať cez formálne politické štruktúry a tá istá krajina mala dokonca donedávna ženskú premiérku. Najvplyvnejšie globálne biznisy, ktoré ovládajú naše životy viac, ako by sme niekedy chceli, nevznikli dlhoročnou tradíciou, ale za jedinú generáciu a to dokonca v garáži.

„Úspech môže znamenať skutočne čokoľvek, pokiaľ ho dokážete predať. Šťastie môže znamenať takisto čokoľvek, pokiaľ ho dokážete skutočne cítiť.“

Asi sa v tomto bode pýtate, kam smerujem. Je preto načase prestať filozofovať a prezradiť širší kontext tohto článku. Od počiatku Odviati bolo našim cieľom prispieť k pozitívnemu vývoju Slovenska. Po niekoľkých mesiacoch prinášania príbehov do vašich životov virtuálnou formou sme sa rozhodli spraviť malý experiment – transformovať rozhovory s odviatymi Slovákmi do fyzickej podoby. Vzali sme si na mušku tému kariéry a vytvorili tak možnosť, hlavne pre mladých ľudí, konfrontovať svoje vlastné výzvy a tlak spoločnosti naživo, v diskusii „Nejde o kariéru, ide o život“.

Kaviareň Foxford na Obchodnej je zaplnená, Michal YAKSHA Novotný, Silvia Puchovská a Kristína Pomothyová sú v skvelej nálade, pripravení zdieľať svoje poznanie a učiť sa z príspevkov, ktoré prinesú do hry ďalší diskutujúci. Vybrali sme týchto troch zaujímavých ľudí nielen vďaka tomu, že pravidelne cestujú a prežili časť svojich životov mimo Slovenska, no tvoria spoločne naozaj pestrý mix, čo sa týka ich kariér a životných príbehov. Štartujeme. V krátkosti uvádzam hostí a predstavujem pravidlá hry, no okrem toho nás zaujíma predovšetkým to, kto sa nachádza v publiku – chceme predsa spraviť tento zážitok čo najrelevantnejší pre prítomné publikum. Vyzývam tak zo desať ľudí, aby sa predstavili. Ukazuje sa, že mladí Slováci vôbec nemajú problém zapojiť sa okamžite do konverzácie a iniciatívne si začínajú podávať mikrofón medzi sebou.

Pretáčam o hodinu a pol neskôr a intenzívna diskusia je za nami. Hovorím si „WOW“ a dávam okamžitú reflexiu, usporadúvam myšlienky do jednotnejších celkov. Nech sa páči – tu sú hlavné highlighty. Nechajte sa presvedčiť, že išlo naozaj o život.

V prvom rade musím povedať, že bolo veľmi osviežujúce pozorovať konštruktívnu debatu medzi ľuďmi s odlišnými názormi, z rôznych zázemí a z rôznych vekových skupín. Mali sme zastúpenie stredoškolákov, rodičov, štátnu správu, médiá, ľudí zmestnaných, aj freelancerov a vlastníkov biznisov – tradičnejšie aj liberálnejšie pohľady na vec, ľudí v rôznych etapách života s rôznymi záujmami. Príslovia „vrana k vrane sadá“ a „aká matka, taká Katka“ by mali byť vyhodené zo slovenského slovníka. Najväčší osoh a osobnostný rast dokáže priniesť práve interakcia s ľuďmi, ktorí sú iní ako my sami.

Ideme rovno na vec a pýtame sa našich troch hostí: „Čo môže pomôcť mladým Slovákom v rozhodovaní sa akou cestou sa vybrať? Čo je dôležité pre vás pri výbere kariéry?“ „Tvoja životná cesta by mala byť skutočne tvoja a nie výsledkom očakávaní tvojho okolia. Využi každú príležitosť na otestovanie toho, kto si, či je to pracovná skúsenosť alebo vycestovanie do zahraničia. Je takmer jedno, čo budeš na začiatku robiť, ak ešte nemáš úplne jasne v tom, čo presne chceš. Dôležité je ocitnúť sa v rôznych situáciách a popri nich sa učiť. Tak prídeš rýchlo na to, čo sa ti páči a čo nie“, zdieľa svoju skúsenosť Silvia. „Cestuj. Aj keď je to len na prázdniny, a jedná sa o pozíciu čašníka, je to obohacujúca skúsenosť, ktorú treba využiť. Ide o to byť vystavený inému prostrediu“ dodáva Kika a hovorí o svojej skúsenosti čašníčky v USA. Postupne zisťujeme, že všetci traja si vyskúšali job čašníka. Je to taká klasika, pri ktorej sa dá dobre spoznať nová kultúra a otestovať práca s ľuďmi. Vráťme sa ale k pôvodnej otázke faktorov dôležitých pri výbere kariéry, respektíve voleniu si ďalších krokov.

„Pre mňa sú dôležití ľudia, s ktorými pracujem. Mám pravidlo – keď si najmúdrejší v miestnosti, odíď. Dávaj si pozor na to, s kým sa stretávaš, lebo takým človekom sa staneš.“

Ďalej zaznievajú pracovné podmienky a príležitosť pracovať kreatívne. Silvia, Michal aj Kristína sú pánmi vlastného času a do veľkej miery majú možnosť ovplyvniť svoje pracovné prostredie a podmienky. Napríklad Silvia, ako digitálna nomádka cestuje po svete a pracuje virtuálne, na diaľku, čo sa perfektne dopĺňa s jej face-to-face aktivitami, workshopmi a tréningmi, ktoré organizuje v rôznych lokáciách po svete. Michal si priamo vyberá interpretov, s ktorými chce spolupracovať a udávajú si vzájomne pracovné podmienky, teda tento proces aktívne formujú obidve strany. Navyše v jeho práci sa kreatívnosti naozaj medze nekladú, keďže je to hlavný predajný artikel hudobného a umeleckého priemyslu. Kristína má možnosť nazrieť do mnohých väčších firiem ako nezávislá konzultantka a uplatniť svoje znalosti zo sveta startupov a ich kultúr tam, kde je inovácia potrebná. 

Chtiac-nechtiac sme sa po úvodných myšlienkach dostali k téme vysokých škôl, presnejšie k otázke ktorá zaznieva z publika: „Je vôbec možné neísť na vysokú školu a stále mať šancu uplatniť sa na Slovensku?“ Po tomto sa ozývajú viaceré názory ľudí a pomaly, ale iste sa dostávame k binárnemu otázniku: „Íst, či neísť na vysokú školu?“ Ako prvý reaguje Yaksha: „Toto nie je otázka ktorú by si mal človek vôbec klásť.“

„Ak už teraz vieš, čo chceš robiť a vysoká škola ti do toho zapadá, tak tam choď. Ale ak si Bill Gates a na škole by si len strácal čas, ktorý môžeš naopak investovať do niečoho iného, tak tam nechoď.“

Kristína sa pripája: „Je to o vnútornom hlase. Ak si už kladieš túto otázku, tak je dobre vyskúšať univerzitu. Tí, ktorí na výšku nešli a su úspešní, mali v čase, keď sa ty rozhoduješ už jasno v tom, čo chcú robiť, takže sa týmto problémom príliš dlho nezaoberali. Titul je skôr ukazovateľ, že máš pracovnú morálku, je to indikátor, že máš kapacitu plniť úlohy, dodržiavať termíny a podobne. To však samozrejme môžes mať aj keď školu nemáš, len sa ti to ťažšie dokazuje na pohovore. Preto, ak plánuješ isť na pohovory a zamestnať sa, plánuj isť aj do školy.“ Pripájajú sa niekoľkí starší diváci: „Ísť na školu nikomu v princípe neuškodilo. Sústreď sa ale na to, vyťažiť z toho čo najviac. Je to hlavne príležitosť stretávať sa s ľuďmi, ktorí majú podobné záujmy a využiť čas, ktorý na nej máš na rozvíjanie svojich vášní.“ „Z môjho pohľadu niekoho, kto výšku neštudoval, ale zabavil veľa školákov,“ dodáva Yaksha, „je jasné, že pre mnohých je škola hlavne o zábave. Aj to je dôležité. Rob to teda, ale cielene. Vyberaj si s kým sa stretávaš, kam chodíš a čomu venuješ svoj čas.“ „Súhlasím,“ opäť sa zapája Kika, „po dokončení školy najviac zaváži to, čo si robil popri nej. Tým sa dokážeš odlíšiť od ostatných a dokázať, že si v niečom dobrý. V prípade slovenského školstva, ktoré nedrží krok s rýchlo sa meniacimi požiadavkami pracovného trhu toto platí niekoľkonásobne.“ Silvia prikyvuje:

„Je síce pekné robiť čo nás baví, ale ak to myslíme naozaj vážne, musíme to hlavne robiť – makať, stále sa zdokonaľovať a mať výsledky.“

Platí to celkovo v kariére no aj na vysokej škole. Ak tam niekto ide len tak a nesnaží sa o výsledky, aktivity a networking, tak to môže byť úplne zbytočné.“

Tak si teda zhrňme čo sme sa zatiaľ dozvedeli. Pravidlo číslo jedna – hoď sa do vody a začni plávať. Inými slovami, skúšaj rôzne aktivity, krúžky, hľadaj samého seba, experimentuj. Po druhé, maj oči a srdce otvorené novým príležitostiam, sleduj, čo sa okolo teba deje, ale hlavne sa pýtaj sám seba či toto si naozaj ty. Všímaj si, kedy si niečo vyberáš preto, lebo to robia iní a kedy preto, lebo to naozaj zaujíma teba. Čo iné by si radšej robil? Pri čom ti čas plynie tak, že zabudneš na celý svet a môžeš sa tomu venovať celé hodiny? Keby si mohol robiť čokoľvek na svete, čo by to bolo? Po tretie, maj gule na to byť iný ako ostatní. Na konci dňa budeš ty ten, kto vytvorí niečo unikátne po tom, ako ti celý čas ostatní hovorili, že si blázon. Čo je ale najdôležitejšie je, že budeš hrať podľa svojich pravidiel a nie podľa pravidiel niekoho iného. Po štvrté, aktívne rozmýšľaj nad tým, komu a čomu venuješ svoj čas. Poznáš ten príbeh s dvomi vlkmi, nie? Ten ktorého kŕmiš prežije. Rozhodni sa, ktorého vlka chceš venčiť ty. Dôležitá poznámka na záver – nič z tohto nie je jednoduché. Priprav sa na neustály boj so spoločnosťou a možno aj s tvojimi najbližšími. A preto, po piate, snaž sa obklopiť ľuďmi, ktorí ťa inšpirujú, sú o krok ďalej než ty, zmýšľajú podobne, no dokážu ťa aj provokovať, a vďaka ktorým vždy budeš vedieť, že sa oplatí ísť ďalej.

Po diskusii o tom, ako sa nasmerovať a ako využívať podnety okolo nás sme sa presunuli k skúmaniu dôležitosti práce v živote. Čo je to vlastne „work-life balance“, koľko by sme mali pracovať a koľko žiť? „Práca pre mňa znamená všetko,“ začína Kika. „splýva so životom, sú to neoddeliteľné súčasti. Preto, je pre mňa dôležité vidieť dopad toho, čo robím na životy druhých. To ma motivuje a napĺňa po osobnej stránke, možnosť reálne niečo zmeniť k lepšiemu.“ „Myslím, že na Slovensku sa máme dobre, máme skutočne pohodový životný štýl a dobré podmienky na život aj mimo práce“ dodáva Michal. Možno si to ani neuvedomujeme, ale v porovnaní s mnohými inými krajinami si tu žijeme taký „slovenský sen“. Máme na dosah prírodu, máme kvalitný vzduch, možnosť robiť rôzne aktivity, všetci a všetko je blízko. Sme malá krajina a ak naozaj chcete, dokážete vytvoriť super veci, priniesť niečo nové a presadiť sa. Máme oveľa pohodlnejší životný štýl ako napríklad Londýn, New York a iné mestá, ktoré síce lákajú megalomanskými príležitosťami, no pýtajú si za to aj cenu v podobe horších podmienok na život, respektíve oveľa vyššej ceny za komfort.“ Silvia to uzatvára zdieľaním svojej cesty k životnému balansu. „Ja som vždy rada a veľa cestovala, no trvalo mi nejaký čas vybudovať to, čo ma uživí, oslobodiť to od jedného fyzického miesta a zladiť to s mojimi záľubami – v mojom prípade so surfom, ktorý som objavila popri cestovaní. Mnohé miesta, v ktorých dočasne prebývam sú už ale prispôsobené na takýto štýl života, cítite sa tam ako doma. Ráno si zacvičím jógu, idem na surf a potom pracujem z terasy alebo kaviarne, základom je kvalitné wifi a možnosť najesť sa a prespať niekde v blízkosti.“

Na záver využívam príležitosť sedieť vedľa troch večne zvedavých ľudí, ktorí sa aktívne zamýšľajú nad tým, kam svet práce vlastne smeruje. Obraciam sa na nich s nasledujúcou otázkou: „Ako bude vyzerať budúcnosť práce keď trh ovládne generácia millenials?“ „Budeme pracovať bližšie k domu, spoločenskejšie. Aj tradičné firmy a korporácie presunú aspoň niektoré svoje aktivity do coworkingových priestorov, respektíve prispôsobia svoje priestory kolaboratívnym potrebám.“ Zapája sa ako prvá Kristína. Súhlas z mojej strany – keď sa pozrieme, akým spôsobom lákajú a motivujú zamestnancov firmy ako Google, či Facebook, je to predovšetkým o poskytnutí maximálneho komfortu ako napríklad oddychových a zábavných zón, neobmedzenej zásoby jedla a nápojov, škôlok pre deti zamestnancov, flexibilnej pracovnej doby, zdravotnej starostlivosti. No je tu ešte jeden zaujímavý jav, ktorý je následkom zmeny významu práce v živote mladých ľudí v porovnaní s predchádzajúcimi generáciami. Práca dnes predstavuje oveľa viac ako len spôsob, ako sa uživiť. „Naša generácia vníma svet inak. Dávame si záležať na krásne.“ pokračuje v komparácii Kika. „Potrebujeme sa cítiť príjemne v prostredí v ktorom sa nachádzame, trh sa tomu prispôsobuje.“

„Sme síce konzumná generácia, no vyžadujeme kvalitu v tom, čo konzumujeme – a to doslova – napríklad v jedle.“

S týmto dôležitým postrehom uzatvára debatu Yaksha. Dúfame, že ak ste sa zúčastnili našej diskusie, alebo si prečítali tento článok tak sme vás minimálne vyprovokovali k tomu, zamyslieť sa nad svojou vlastnou životnou cestou. Úprimne ďakujeme všetkým, ktorí sa zúčastnili nášho experimentu, išlo predsa o život! Keďže budúcnosť vyzerá vzrušujúco, my máme v pláne zúčastniť sa jej, snáď aj v podobe ďalších stretnutí s vami.

AUTORKA BLOGU VERONIKA JANEČKOVÁ
FOTKY MATÚŠ SEDLÁK
VIDEO ADAM VRABEL