Pravdepodobne jediný Slovák, ktorý prispel k výstavbe Európy nielen ideovo, ale aj fyzicky, a to na slovenskej, ako aj na bruselskej pôde. Svoju cestu rozdeľuje na niekoľko životov. Prvý, život urbanistu, keď mal šancu učiť sa u top slovenských architektov, či budovať mestá v Alžírsku. Druhý, život politického aktivistu, keď sa po revolúcii snažil prispieť k rozvoju rodnej Bratislavy a zároveň normalizovať mečiarovský imidž Slovenska u európskych partnerov. Tretí, život euroúradníka, keď odišiel do Bruselu navrhovať a modernizovať budovy Európskej komisie.

Naše rozhovory často sprevádza Petrova vášeň pre urbanistiku a európsku integráciu, ideálne obe naraz. Toto stretnutie sme preto prirodzene odštartovali s na mieru šitou prehliadkou jeho najobľúbenejšej art nouveau časti Bruselu. Štvrť Ambiorix je známa najmä jedinečnými budovami slávneho architekta Hortu, Peter rád prirovnáva niektoré ich prvky k secesným budovám Bratislavy, napríklad k Modrému kostolíku. A navyše pripomína, že geniálny koncept priestoru s rozsiahlym pásom zelene s ihriskami, jazerom, fontánami a sochami zafinancoval súkromný developer tejto rezidenčnej zóny.  Na Slovensku by to nešlo? „Pri výstavbe ‚Senec gardens‘ sme presvedčili holandského developera zainvestovať do kvalitného verejného priestoru, a tak sa byty začali stavať až po dokončení jazierka napĺňaného spodnou vodou Žitného ostrova. To sa nám podarilo ako malému súkromnému ateliéru… Pri verejne financovaných projektoch je to však ťažšie. Možno aj preto už nie som hlavný architekt Bratislavy.“

„Ako porevolučný hlavný architekt som bol tvrdohlavý a chcel som, aby sa vysoké domy nestavali kade tade, a aby parky zostali parkmi.“

„Nekompromisné dodržiavanie územného plánu sa nepáčilo investorom ani novým politikom. Bol som príliš známy na odvolanie, jednoduchšie sa javilo nechať túto funkciu úplne zrušiť.“  Môžeme konštatovať len sklamanie nad nie zriedkavými praktikami v slovenskej politike. Peter dodáva, že viac ako ich dopad na individuálne ľudské príbehy ho mrzí nezvratnosť dôsledkov, ktoré menia tvár Bratislavy.

Onedlho sa ocitáme v jeho byte, ako inak s výhľadom práve na známy Ambiorix gejzír. Byt je posiaty umeleckými skvostmi z celého sveta, od suvenírov z Havaja cez starožitnosti objavené na obľúbených bruselských blšákoch, po originály obrazov a sôch mladých slovenských umelcov. Najcennejšou dekoráciou sú však túlavé topánky, ktoré mu od detstva zachovala jeho mama. Túžbu po cestovaní dostal do vienka. A tak sa dostávame k minulosti, ktorá ho „odviala“ cez Afriku a Ameriku do hlavného mesta Európy.

Život číslo 1. Peter vyrastal v rodine architekta, čo možno ovplyvnilo voľbu jeho povolania. Na začiatku Petrovej kariéry bola práca v ateliéri známeho „Baťovho“ architekta profesora Karfíka. Relatívne skoro prišla veľká výzva – prvé vyslanie. 26-ročný Peter sa ocitol v rámci socialistickej pomoci v Alžírsku. „Rovno mi dali spraviť sídlisko podobné bratislavskej Petržalke, a potom ďalšie a ďalšie. V týchto obytných zónach dodnes žije vyše dvestotisíc ľudí. Bol som sám na projekt, na ktorý by boli doma tímy architektov, geodetov, dopravných inžinierov a vodárov. Úžasná šanca. Potom som sa stal šéfom medzinárodného tímu, ktorý robil územný plán Alžíra.“ Sedemročný pobyt v Afrike mu priniesol aj ďalšie „chuťovky“ ako projekt diplomatickej štvrte či mešity. Popri naštudovaní mohamedánskych zvykov to znamenalo aj mierne obchádzanie božích pravidiel, ktoré nepripúšťajú stavbu mešity kresťanom.

Život číslo 2. Revolúcia priniesla posun k architektúre politiky. „Po návrate z Alžírska som organizoval medzinárodnú súťaž mladých architektov, ktorá bola namierená proti vtedajšiemu územnému plánu Bratislavy, lebo chceli Vajnory obstavať panelákmi. Vyhrali Fíni s návrhom vidieckej idylky. To bolo v novembri 1989.“ Ako člen Republikového výboru VPN sa možno mohol dostať do národnej politiky, vybral si však miestnu úroveň. Stal sa námestníkom primátora a hlavným architektom Bratislavy. „Ako som už spomínal, môj nesúhlas s novo sa rozmáhajúcimi politicko-ekonomickými vplyvmi viedol až k zrušeniu tejto pozície. Vo všetkých rozvinutých mestách sa však miestny rozvoj plánuje, to nie je výmysel komunistov.“

„Dodnes nie je funkcia hlavného architekta obnovená v pôvodnej podobe, so zodpovedajúcim tímom odborníkov, kompetenciami a nezávislosťou od magistrátu.“

„Už vtedy sme zapájali mesto do medzinárodných podporných projektov. Hnevala ma však negatívna publicita Slovenska v zahraničných médiách. V polovici roku 1990 som preto spoluzakladal v Štrasburgu Európske demokratické fórum a neskôr v Bratislave Dom Európy. Občianske združenie, ktorého cieľom bolo v tom čase ukázať, že Slovensko sa nerovná iba Mečiar, ale aj iní ľudia, demokratickí Európania. Druhým cieľom bolo šíriť doma povedomie o Európe, a sen aby vtedajšie tri višegrádske krajiny vstúpili naraz do EÚ. Všetci hovorili, že nie sme normálni, že sa to nikdy nemôže podariť. Pre mňa je aj toto naozajstná architektúra, architektúra Európy. Nie len kladenie tehly na tehlu, ale aj budovanie európskeho spoločenstva. Prepájali sme vtedajších politikov a mladých lídrov so západom, zaviedli program školení proti korupcii, či organizovali diskusie pred referendom o vstupe do EÚ. “

Medzitým dvakrát neúspešne kandidoval na primátora Bratislavy. Mal jasnú víziu, „ako riadiť mesto inak, ako bolo v kraji zvykom, menej korupčne, s víziami a perspektívou na niekoľko volebných období.“ Nechcel sa však vystaviť vplyvu politických strán. V roku 1998 získal ako nezávislý kandidát chvályhodných 13% hlasov.

V roku 2002 popri tom s kamarátom založil architektonickú kanceláriu. Z množstva realizácií si najviac cení spomínaný obytný súbor Senec Gardens, Kondominium Bojnice, ale aj to, že Slovenská komora architektov vybrala nimi realizovanú administratívna budovu v bratislavskej Karlovej Vsi ako nomináciu na celoeurópsku výstavu trvalo udržateľných stavieb.

V čase odchodu do Bruselu v roku 2008 bol teda nezávislý bratislavský poslanec, súkromný architekt, predseda Domu Európy a zároveň činný vo vedení architektonických spolkov. Prvé ponuky na odchod mal už pri vstupe do EÚ v roku 2004, no zlomila ho až vízia koordinácie veľkého zámeru – Projet urbain Loi. V rámci tohto projektu na modernizáciu priestoru známej európskej štvrte pri bulvári Rue de la Loi má dôjsť k novovybudovaniu budov Európskej komisie a poľudšteniu tejto zóny obytnými jednotkami a parkmi. Vzhľadom na komplikovanosť spolupráce s miestnymi úradmi sú nateraz búracie práce odložené na rok 2025.

Život číslo 3 sa už odohráva v centre európskej architektúry. Peter dnes ako vedúci oddelenia projektov nehnuteľností zodpovedá za výstavbu budov a zariaďovanie interiérov všetkých budov Európskej komisie a jej agentúr. V praxi to znamená zabezpečiť starostlivosť o takmer 70 budov a milión metrov štvorcových užívaných vyše 30-tisíc euroúradníkmi.

„Za tých sedem rokov na tejto pozícii moje malé oddelenie postavilo a upravilo pomerne dosť budov. Príkladom je návštevnícke centrum v jednej z hlavných budov Európskej komisie Charlemagne, centrum pre humanitárne krízy inšpirované NASA, či vnútorná dispozícia budovy európskeho diplomatického zboru.“ Snahu o moderné a kreatívne riešenia samozrejme najviac obmedzuje rozpočet a šibeničné termíny. Napríklad na prestavbu veľkej budovy nového centra vzdelávania  dostali namiesto potrebných 14 mesiacov necelé štyri. S úsmevom dodáva, že odkedy jeho tím ukázal, čoho je schopný, časový nápor je čoraz väčší.

Zaujíma ma, do akej miery sa Európska komisia inšpiruje globálnymi trendmi v zariaďovaní administratívnych budov, ako sú napríklad často nepopulárne „open spaces“. Tušenie sa potvrdilo. „Je jednoznačná tendencia prechádzať na otvorené veľkopriestorové kancelárie, samozrejme doplnené o množstvo sociálnych zón.“ Sú však euroúradníci pripravení opustiť svoj komfort? A najmä, je samotná organizácia schopná doplniť zmenu fyzického priestoru o skutočný prerod svojho fungovania? Lepšie raz vidieť ako stokrát počuť, a tak sa presúvame do Petrovho druhého bruselského domova – kancelárie jeho oddelenia totiž slúžia ako výkladná skriňa zmeny, ktorú presadzujú.

„Uvidíš, čo ponúkame, ako a kde by ste mohli robiť vy, euroúradníci, naučení na individuálne kancelárie, pričom kto má väčšiu kanceláriu, ten je väčší šéf. Môj riaditeľ zodpovedá za 1200 ľudí a sedí v tom open space s nami. Skúsenosť je pozitívna. Aj kolegom, ktorí sa spočiatku búrili sme pomohli nájsť spôsob, ako si zachovať kvalitu práce i bezpečnosť utajených dokumentov. Budúcnosť je v nájdení správnej miery medzi prácou v otvorenom a v individuálnom priestore.“ Pri prehliadke „Petrovho“ poschodia som príjemne prekvapená rovnováhou medzi prakticky nadizajnovanými pracovnými miestami a oddychovými zónami.

Či už v  Bratislave, Alžíri alebo v Bruseli, Peter sa nenecháva obmedzovať zaužívanou praxou. Hoci zavádzanie zmeny špeciálne vo verejnej správe občas hraničí s bojom s veternými mlynmi, nebolo to tak, keď sa rozhodol zobrať do svojho tímu slepca. „Všetci kolegovia architekti sú povinní konzultovať s nevidomým kolegom dostupnosť dizajnovaných priestorov pre hendikepovaných ľudí.“ Dnes s ním spolupracujú aj ďalšie oddelenia Európskej komisie zodpovedné napríklad za manažment ľudských zdrojov.

V najbližších mesiacoch Petra čaká zmena pozície. S cieľom predchádzať potenciálnym konfliktom záujmov je pravidelná rotácia povinná pre každého v manažmente Európskej komisie. Pozerajúc sa na európsku vlajku pri jeho pracovnom stole ma zaujíma, o čom sníva. Ako presvedčený Európan už vybudoval niekoľko európskych budov i organizáciu Dom Európy, v rámci ktorej dokonca skoordinoval veľvyslancov krajín višegrádskej štvorky na projekt obnovy vojnou zničených zvonov v Dóme svätého Martina. „Mám niekoľko splnených snov. Fakt, že Slovensko je slobodná a demokratická krajina, že štátom V4 sa podarilo naraz vstúpiť do EÚ, že som mohol realizovať niekoľko stavieb v mojom rodisku i v hlavnom meste Európy. Nesplnený sen je realizácia spomínaného moderného urbanistického priestoru pri Rue de la Loi, ktorý ma pôvodne pritiahol do Bruselu.“

Držím Petrovi palce pri stavbe jeho európskeho sna. Bola by však škoda nevyužiť jeho skúsenosti aj doma. Ak by ho náhodou odvialo späť do Bratislavy, netúži sa znovu zapojiť do miestnej urbanistickej politiky? Peter tento scenár nevylučuje, nikdy nehovorí nikdy. „Výhodou je, že architekt neodchádza do dôchodku, keď povie zákon, ale dokým má chuť pracovať a zákazníkov. Napríklad slávny architekt Oscar Niemeyer, ktorého som mal možnosť stretnúť osobne, projektoval aj vo veku sto rokov.“

AUTORKA ROZHOVORU LUCIA KLEŠTINCOVÁ
FOTKY IGOR KISS
EDITORKA FRANTIŠKA GIBALOVÁ