Robert Schön

Mojím povolaním je hudba

Robert Schön: Mojím povolaním je hudba

1024 731 Odviati

Mnoho ľudí, s ktorými sme robili rozhovory, sa vedelo okamžite zadefinovať. Niektorých bolo treba predstaviť viac, iných menej, no ich profesie sa väčšinou dali jasne určiť. Začiatok rozhovoru začíname skoro vždy otázkou „Kto si?“ alebo „Ako by si sa opísal/a?“. Ani s Robom tomu nebolo inak, no už na začiatku sa odlíšil od ostatných doteraz vyspovedaných odviatych, keďže jeho odpoveď na túto otázku znela “No a už je tu kameň úrazu :D”. Kameň úrazu to ale nebol, zasmiali sme sa a hneď sa rozrozprával. Nie o tom, čím je, ale čo miluje – hudbu. Mnoho ľudí nežije svoj život podľa toho čo chcú a majú radi, zvyknú sa klamať a žiť tak podľa predstáv ich okolia, rodičov alebo vidiny väčšieho zárobku. Ľahko sa dá prispôsobiť, zvyknúť si a zabudnúť na to, že čo život robí zmysluplným a šťastným je práve to, k čomu máme najbližšie. Vitajte na pive s (pôvodne) Bystričanom, dnes Londýnčanom Robertom Schonom, milovníkom hudby „z povolania“.

„Nemôžem povedať, že by som za sebou mal nejakú kariéru. Nie je to niečo, čo by som vedel definovať jedným slovom. Je to pre mňa aj trochu strašidelná vec s odstupom času si uvedomiť, že vlastne nemám povolanie, ale jednoducho sa môj život odvíja podľa toho, čo ma baví a kam ma to ťahá. Už po štúdiu prekladateľstva z angličtiny som mohol pokračovať v tomto smere, no nikdy ma to tam neťahalo a predstava, že by som musel robiť niečo čo ma nebaví ma desila.“

„Som milovníkom hudby a celý môj život sa odvíja práve od toho. Moje prvé stretnutia s ňou boli už v detstve. Objavoval som kolekciu môjho otca – klasické vinylové platne od Beatles či Led Zeppelin, ale čo ma naozaj zaujalo nebol rock, ale disco – hlavne Donna Summer. Asi sa nedá spomenúť si na presný bod, kedy to začalo a možno to bude znieť ako klišé, no bol to prirodzený vývin.“

„Strednú školu som však hudobne zameranú nemal. Študoval som železničnú dopravu vo Zvolene. K vlakom som mal tiež blízko, v tom čase to bolo moje veľké hobby. Po maturite ma realita trochu prefackala. Mať vlaky a železnice ako hobby bolo fajn, no začať tam pracovať… to už nebolo to, v čom by som sa videl. Mal som ale rád angličtinu a všetko s ňou spojené. Prihlásil som sa teda na ročný intenzívny jazykový kurz a začal sa jej venovať naplno. Po skončení som sa videl na vysokej škole zameranej na anglistiku a amerikanistiku – no na prvý pokus ma neprijali a keďže som generácia, ktorá si svoje musela odžiť aj na vojne, nevyhol som sa jej ani ja. Školy som sa ale nevzdal a v pláne som mal opäť prijímačky na školu.“

Ako sa hovorí, človek mieni, pán Boh mení. Či už to nazývame osudom alebo náhodou, do našich predstáv o budúcnosti zasahujú veci, s ktorými vôbec nemusíme rátať. Podobne to bolo aj v tomto príbehu. Robertovi počas vojny zomrel otec a uvedomil si, že mama nebude môcť utiahnuť vysokú školu. Svojho plánu sa nevzdal, začal študovať externe a našiel si prvú prácu v obchode s hudbou, čo podľa jeho slov ovplyvnilo jeho život a hudobné smerovanie.

„Vďaka mojej novej práci som sa dostal do komunity prvej generácie DJ-ov na Slovensku, ktorí hrali alternatívnu elektronickú hudbu. Obchod sa stal akýmsi lokálnym mikro-centrom tejto komunity a ja som sa stal jeho súčasťou. Ľudia si tam už nechodili iba nakupovať, mnoho z nich tam ostávalo a trávilo svoj voľný čas počúvaním hudby, ktorú som predtým naobjednával. Takisto mi učaroval DJ-ing a postupne sme začali hrávať v kluboch na Slovensku a DJ-ingu sa prakticky držím dodnes.“

„Spolu s ďalším kamarátom – dnes úspešným režisérom Braňom Vincem sme v roku 1998 raz za mesiac organizovali rezidenčnú párty v dnes už dávno zatvorenom CO-Night Clube a pozývali sme aj iných Dj-ov zo Slovenska, ktorí nás obratom pozývali hrať k nim. Niekedy to bolo komplikovanejšie. V legendárnom bratislavskom U Klube, kde sa v polovici 90-tych rokov zrodila slovenská elektronická scéna, som nemohol hrať hneď. Gabo (Dj Gabanna), ktorý tam hrával, mi povedal, že ešte rok potrénujem a určite ma pozvú – latku kvality mali nastavenú naozaj vysoko. Ako bolo povedané, tak sa o rok aj stalo.

Taktiež ma pozvali do ClubLab-u, známej relácie vo Fun Rádiu zameranej na elektronickú hudbu. Vtedy to bol to pre mňa veľký deň – akési potvrdenie, že som v tomto dosiahol určitý level.

Aj keď gramofóny som si ešte požičiaval od kamoša, u ktorého som sa taktiež učil mixovať.

„DJ-ing však nebol tak ‚jednoduchý‘ ako je tomu dnes. Hrávali sme na gramofónoch a platňa s dvomi 5-6 minútovými skladbami, ktoré sa dali hrávať vyšla na 350 korún. Na to, aby som nemusel hrávať ten istý set dookola som potreboval aspoň 100 platní, čo bolo asi tak 5 čistých platov, keďže som v tom čase zarábal zhruba 6500 korún. Vyžadovalo si to dávku sebazaprenia, no dosť pomohlo aj to, že som hrával vo dvojici s kamarátom Jánošom, tak sme si platne kupovali spoločne. Chodievali sme do Viedne a Budapešti, keďže na Slovensku ich nebolo kde kupovať a internetové obchody neexistovali.

Kúpili sme asi 20 platní a potom aj 3-4 mesiace nič. Nuž a ako som vedel čo mám kúpiť? Nevedel, tak ako to neviem ani dnes. Vždy hľadám hlavne to, čo nepoznám.

Keď ma v obchode zaujme obal, font, alebo názov, idem po tom. Riadil som sa inštinktom, ktorý ma dnes už len málokedy sklame.“

Pod pojmom alternatívna elektronická hudba sa skrýva viacero ďalších podžánrov. Robert sa spočiatku začal venovať oldschool jungle a skorému drum and bass.

„Žáner jungle a drum and bass ma zaujal najviac, aj keď sme mali občas problém s pochopením u ľudí. Kamaráti sa čudovali ako to môžme hrať, veď toto sa nikomu páčiť nemôže, tobôž nie tancovať na to. Nedali sme sa však odradiť, podľa nás to tanečné bolo. Konkurenciu, alebo ostatných DJov, ktorí to hrávali a boli prakticky na začiatku tejto hudobnej scény v Bratislave, by som spočítal na prstoch jednej ruky. Všetci sme sa dobre poznali a dnes títo ľudia organizujú veľké drum and bass-ové festivaly, ktorých hudba sa stala mainstreamom.“

Robert upustil od tohto žánru v priebehu roku 2004. Hudobná scéna, ktorej bol veľkým fanúšikom sa zmenila a nevedel v nej nájsť to, čo obdivoval na pri svojich začiatkoch. Zmenili sa producentské postupy aj celkový zvuk a tak sa začal viac zameriavať na house a predovšetkým techno, v ktorom videl to, čo mu pred niekoľkými rokmi chýbalo a ktorého sa drží doteraz.

Čo teda Robert a hudba dnes? „Po príchode do Londýna som hľadal niekoho, s kým by som mohol tvoriť. Organizovať párty doma a organizovať ich tu je trochu rozdiel. Tu je DJ každý, konkurencia je obrovská a potreba mať okolo seba ľudí s ktorými sa dá tvoriť nutná. Po čase sme sa našli a vytvorili muti-národnú skupinu štyroch ľudí s názvom Little Beat Different. Spolu sa venujeme DJ-ingu, produkcii a grafickému dizajnu. Prednedávnom sme si splnili jeden z našich cieľov. Založili sme si dve hudobné vydavateľstvá. Jedno so zameraním na vydávanie starších českých a slovenských funk, soul a jazz albumov, ktorých originálne pásky máme a spracovávame. Medzi prvé projekty patrí vydanie kompilácie českej kapely ORM. Ich hudba v čase svojho vzniku nemala priestor na export do zahraničia, hlavne západnej Európy. Práve naopak, domáci producenti sa snažili tú západnú doniesť k nám. Opačne to nefungovalo, čo je škoda. Druhé vydavateľstvo je zamerané na vydávanie hudby žánrovo nám blízkym umelcom a takisto hudby z našej produkcie, teda hlavne experimentálne techno.“

Nad dlhším odchodom do zahraničia začal Robert už spolu so svojou priateľkou a terajšou manželkou Evou (Evka, ako ju počas rozhovoru milo a často spomína) rozmýšľať už počas vysokej školy. Krátko po jej skončení spolu odišli cez leto na Cyprus, kde zo sebou nezabudol zobrať platne. Cez deň zarábal roznášaním letákov v noci robil v kluboch predskokana hlavným DJom. Po návrate si Evka dokončila vysokú školu a keďže Slovensko už bolo v EÚ, rozhodli sa okamžite vyskúšať Londýn na dlhší čas.“

„Krátko po príchode som zbadal v jednom z obchodov s platňami inzerát. Hľadali nových ľudí do tímu, tak som tam hneď šiel. Legendárny obchod Music & Video Exchange, podľa ktorého bol natočený seriál Black Books, to bral naozaj vážne. Na pohovore mi dali písomne testy z hudby, čo som nečakal, no prešiel nimi. Strávil som tam takmer 5 rokov, po ktorých sa vynorila otázka – ‚chceme sa v Londýne usadiť alebo ideme cestovať?‘. Evka vďaka svojej práci cestovala veľa už predtým. Ja som si občas zobral voľno a šiel s ňou, no teraz to bolo iné. Rozhodli sme sa vyskúšať Austráliu, prihlásiť sa tam na školy a vyskúšať tam žiť. V skratke – bolo to výborné. Bolo to niečo medzi USA a Európou, taký stred medzi nimi. Melbourne, v ktorom sme bývali bol špecifický a krásny. Široké cesty ako v amerických filmoch, no ľudia myšlienkovo bližší Európanom. Dokázali sme si predstaviť ostať tam žiť no vrátili sme sa do Európy. Naše objavovanie krajín a miest sa tým ale neskončilo. Po návrate sme mali našetrené nejaké peniaze, tak hybaj do New Yorku na predĺžené prázdniny! Zaplatil som si tam ďalší kurz na hudobnej škole, kde mali presné zameranie na elektronickú hudbu. Nepracovali sme, študovali sme, ja hudbu a Evka módu. Bol to super zážitok. Po návrate sme sa rozhodovali čo ďalej. Ako ďalšie mesto sme si vybrali Prahu, keďže bola blízko pri Slovensku. Našiel som si prácu v ateliéri istej produkčnej spoločnosti a Evka si otvorila vintage obchod s oblečením. V ateliéri sme fotili kampane pre rôzne magazíny, pripravovali výstavy, no po čase som videl, že to nie je to čo ma baví. Evka na tom bola podobne a Praha nám začala byť primalá.

Po dohode sme svoje aktivity v priebehu niekoľkých dní zrušili a presťahovali naspäť do Londýna.

Evku kontaktovali ľudia z jej predošlej firmy už keď sme boli v Prahe, ponúkli jej lepšiu pozíciu tak s prácou nemala problém. Ja som bol na tom podobne, kontaktoval som staré známosti a zamestnal sa v distribučnej spoločnosti a hudobnom vydavateľstve, kde pracujem dodnes.“

Nedá sa nevšimnúť si ako počas rozprávania Robert často spomína svoju manželku Evku. Sú spolu už 13 rokov, 8 ako manželia. Mnohým ľuďom dnes vzťahy nevydržia dlho, preto som si neodpustil otázku o ich vzťahu.

“Na to asi nie je recept, musíte sa nájsť. Nikdy som nad tým ďalej nepremýšľal. Nie je v tom žiadna matematika alebo pravidlá. To najdôležitejšie pre nás je komunikácia.“

„V Londýne sa už plánujeme usadiť a kúpiť si vlastné bývanie. Ale či tu ostaneme navždy? To nikdy nevieme. Ani naše predošlé odchody neboli dlhodobo plánované. Rozhodli sme sa a odišli v priebehu týždňov a môže sa to stať znovu. Verím ale, že aj predošlé zmeny mali zmysel. Aj keď sme tu mohli mať byt kúpený za oveľa výhodnejšiu cenu ako je teraz, nie je to niečo čo by nás extrémne mrzelo. Ak by sme ho kúpili predtým, asi by nebol New York, nebola by Austrália či Praha. Takto to asi malo byť.“

Novinky Odviati

Každý mesiac Vám pošleme e-mail so všetkými novinkami. Žiaden spam.