„Neviem a asi sa ani nechcem definovať len jednou profesiou. Som tanečník, choreograf, učiteľ, fotograf a filmár. Fotoaparát mám pre istotu stále so sebou nech som vždy pripravený zachytiť náhodné momenty, či už z môjho tanečného alebo bežného občianskeho sveta. Ako napríklad nedávne požiare počas protestov farmárov pred Európskou komisiou.“

Upršané bruselské počasie nám prekazí plán rozprávať sa počas prechádzky spojenej s venčením Stanovho psa. Nehovoriac o tom, že sa mi ho nepodarilo presvedčiť na ukážku tanca v daždi, možno nabudúce. Namiesto toho sa usádzame v Stanovej obľúbenej kaviarni, ideálne vybavenej pre freelancerov ako on. „Takýchto príjemných miest je tu málo. Nechápem, prečo sa Brusel viac neinšpiruje okolitými mestami, ktorým sa darí priťahovať modernú, mladú, kreatívnu komunitu. Na druhej strane, pre umelcov ako som ja ponúka toto mesto top scénu súčasného tanca, neporovnateľnú s inými európskymi mestami.“

„Málokto vie, že tunajšia škola tanca je jedna z najlepších na svete. Študenti tanca na bežnej vysokej škole sú pohltení teóriou a tancujú menej než na strednom konzervatóriu, zatiaľ čo ja som tu absolvoval štyri roky nonstop tréningov. A to v rámci malej skupiny tanečníkov, ktorí sú každý druhý rok vyberaní v niekoľkých predkolách z tisícok kandidátov po celom svete. Škola si prísne stráži svoju latku kvality. Posledné kolo talentoviek predstavuje päťdňový masaker testov z pohybu, psychiky, divadla, tanca, jazyka. Ja som mal obrovské šťastie, že nový ročník sa otváral práve v čase, keď som končil banskobystrické konzervatórium, a že môj profil zapadol do predstavy o skupine, ktorú komisia hľadala. Je to o to výnimočnejšie, že som s tancom začal relatívne neskoro.“

Tanečný talent v sebe Stano objavil na dovolenke v Grécku, keď ho rodičia „odložili“ na hotelovú diskotéku. Najprv sa mu nechcelo. Veď podobné aktivity by boli trápne pre nejedného jedenásťročného človeka. O pár minút však Stano roztancoval celý parket. Po návrate domov ho rodičia zapísali na tanečný kurz a lavína sa spustila. Z popradského divadla tanca cez banskobystrickú „konzervu“ až po spomínanú bruselskú školu P.A.R.T.S. (The Performing Arts Research and Training Studios) a tanečnú kariéru v Belgicku a iných krajinách.

Nestačí mi robiť len jednu vec a z jedného uhla pohľadu.

„Keď sa venujem tancu, tak ho tancujem, fotím, natáčam, učím, choreografujem a vymýšľam, s čím by som to ešte skombinoval. Oficiálne som stále na papieri aj srdcom tanečník. Do budúcnosti sa však pozerám s otáznikom. Som na hranici, kedy by som sa mohol venovať viac filmu a foteniu, ktoré mi už teraz zaberá skoro polovicu času. Mám ten luxus, že zatiaľ si nemusím vybrať medzi viacerými kariérnymi alternatívami. Avšak táto dilema je čoraz viac citeľná. Rozhodovanie je o to ťažšie, že musím zohľadniť dôsledky na moju manželku, tiež tanečnicu. Odchod do inej krajiny by pre oboch znamenal nový začiatok a budovanie kontaktov od nuly.“

Bez ohľadu na diplomy a skúsenosti nie je ľahké opustiť ťažko budované zázemie a vydať sa na novú cestu. Na novom mieste treba byť výnimočný, zaujať, mať výborný network a neustále makať na svojich schopnostiach.

„Mňa teraz najviac nadchýna možnosť skombinovať tanec, fotografiu a film. Hlavne v prvej fáze učenia sa niečoho nového som schopný tráviť celé dni a noci testovaním a editovaním. Na YouTube sa dnes človek naučí hocičo. Avšak priznávam, že papier sa zíde, a preto po rokoch profesionálnej tvorby teraz diaľkovo študujem fotografiu v Londýne. O to viac, že kĺby nie sú večné a ja budem potrebovať alternatívu k tanečnej kariére. Vďaka bohatému portfóliu mi odpustili veľa skúšok a bakalára tak skončím už po jednom roku.”

Pomaly sa strácam v množstve aktivít, ktoré iba dvadsaťosemročný Stano prezentuje s takou ľahkosťou. „Nič z toho, čo tu rozprávam, nebolo bez driny ani zadarmo. Ani škola, ani doteraz nazbierané referencie. Hlavný trik na sebadisciplínu je nerobiť v pohodlí domova, nestrácať čas a prácu neodkladať.“

Neprekvapuje, že Stano žije svojimi projektami a nerozlišuje oficiálnu pracovnú dobu, ktorá by ju vymedzovala voči času pre seba. „Robím, keď treba a mám inšpiráciu. Neraz sa stane, že kým sa tanečníci prezlečú, mám spravený prvý strih ich predstavenia. Často makám po nociach, no neraz sa musím zladiť s manželkou, ktorá je skôr ranné vtáča.“

Popri mnohých úspechoch multižánrového umelca si Stano získal moju pozornosť nedávnym priznaním pre istý slovenský denník, že chce zostať žiť v zahraničí. „Bohužiaľ, je to tak. Návrat by znamenal, že musím žiť v Bratislave, zarábať minimálnu mzdu a venovať sa prudko komerčnému tancu. Nič z toho nie je pre mňa. Na Slovensku nie sú na profesionálny rozvoj súčasného tanca žiadne podmienky. Práve naopak, časom sa len zhoršujú. Banskobystrický župan Kotleba stopol dotácie pre jediné odborné tanečné divadlo Štúdio tanca, ako aj grant pre medzinárodný tanečný festival.“

„Slovensko by mi už nestačilo. V Bruseli mám svoju profesionálnu základňu a domov, ktorý mi vytvára moja austrálska manželka so španielskym psom. V Žiline som zas doma „na stanici“- v inovatívnom priestore, kde sme sa aj s kamarátom časom stali akýmisi maskotmi tunajšieho tanečného festivalu. Okrem toho občas učím v Prahe a v Bratislave alebo kdekoľvek, kde som práve na turné. Bratislavskej VŠMU pomáham s unikátnym projektom, ktorý spája tanec, film a fotografiu. Veľmi silno dúfam, že sa nájdu zdroje na jeho pokračovanie.“

„Rád by som pomohol k riešeniu problémov na Slovensku, ale neviem, z ktorej strany by som sa do nich zahryzol. Príčinou je kombinácia malého trhu, nízkej kúpyschopnosti divákov a neexistujúcej výchovy k umeniu. Kultúra nie je súčasťou životného štýlu typického Slováka, a tak je aj životný štýl umelcov neudržateľný.“Spomínam si pritom na rozhovor s odviatou klaviristkou Danielou Hlinkovou, ktorá tiež poukázala na na náročné podmienky kariéry v kreatívnom priemysle.

Nech ako odviati akokoľvek chceme Slovensku zo zahraničia pomôcť, tieto aktivity nemôžeme robiť dlhodobo na stratovej báze.

„Okrem závislosti od zdravotného stavu a finančných zdrojov na kvalitné pracovné podmienky, sú asi hlavnou nevýhodou tanečného povolania tabuľkové platy, kedy príjem rastie s dĺžkou praxe. Mladí tanečníci sa preto bez ohľadu na svoju excelentnú kvalitu musia obzerať po vedľajších príjmoch. Napríklad Američania sú evidentne oveľa úspešnejší, lebo ich školy nezanedbávajú výchovu praktických podnikateľských zručností. Žiadny umelec sa nezaobíde bez fundraisingu, projektového manažmentu či základov marketingu.“

„Tanec mi umožnil spoznať veľa zaujímavých ľudí a krajín, zažiť množstvo zábavy bez väčších neúspechov (klop klop na drevo), ako aj samotný vývoj štandardného tanca. Keď učím na mojej bývalej škole v Bruseli alebo na vysokej škole tanca v Antverpách, najťažšie je uspokojiť obrovské očakávania na kvalitu. Súčasný tanec nemá žiadnu kodifikovanú podobu v knihách, no s postupným nástupom éry multimédií sa to zmení. Zatiaľ je to však stále najmä o učiteľovi, čo má za sebou, čomu sa venuje, a aký je jeho štýl.“ A tak môže aj Stano prispieť svojim jedinečným prístupom k výchove novej generácie tanečníkov, hoci sám je len päť rokov po škole.

„Keby moje aktivity, ktorým sa venujem, nenasledovali jedna po druhej tak plynule a hladko, asi by som sa viac zamýšľal nad svojou cestou a jej smerovaním. Zatiaľ som sa nemusel veľmi obracať. Všetko, čo sa mi podarilo, prišlo nejakým spôsobom ku mne. Do čoho sa zakusnem, to mi ide. Ešte som však neprišiel na to, do čoho sa mám zakusnúť poriadne. Môj kariérny sen sa mi splnil už minulý rok, keď ma oslovil Apple s ponukou ísť pracovať do vzdelávacieho kútika v novootvorenom flagship store v Bruseli. Nedohodli sme sa, pretože ako umelcovi mi nevyhovoval režim fixnej pracovnej doby zamestnanca. No dnes som mohol nadšených applistov školiť o najnovších technikách a technológii v oblasti fotografie.“

Som štastný a viem, že bude už len lepšie.

Zo Stana srší neuveriteľná ľahkosť a optimizmus. Želáme mu veľa kreativity, kolagénu na zdravé kĺby a podpory pri realizácii starých a snívaní nových snov. A to doslova, keďže jedným z jeho ďalších projektov je séria krátkych filmov zachytávajúcich tanečno-umeleckou formou sny Stana a jeho manželky. Priblížte sa aj vy k plneniu svojich snov tým, že si ich začnete zapisovať, lebo najdôležitejšie je ich v každodennom zhone nezabudnúť.

AUTORKA ROZHOVORU LUCIA KLEŠTINCOVÁ
FOTKY IGOR KISS
EDITORKA FRANTIŠKA GIBALOVÁ