Zišiel dolu schodmi do podzemia kaviarne Timberyard v Covent Garden, kde som ho už čakala. Okamžite som si všimla jeho nenútene elegantný outfit, koženú vintage tašku a bielu košeľu zasunutú do riflí. “Ahoooj! Prepáááč, stretnutie v Curzon Cinema sa mi trošku natiahlo,” pozdravil ma svojim charakteristickým úsmevom. Ten úsmev, keď celá tvár spolu hrá a vy viete, že za týmto sa môže skrývať len autentická pozitívna energia. “Toto bude príjemný rozhovor”, pomyslím si, zatiaľ čo sa on usadí hlboko do veľkého kresla.

Pishter, nickname za ktorým sa skrýva čulý človiečik s menom Štefan Krasňanský, žije v Londýne pätnásť rokov. Tu za čas svojho pôsobenia zabavil viac Slovákov a Čechov, ako si zrejme dokážete predstaviť. Má rád Werichovky, obdivuje Ivu Bittovú, a relaxuje pri prechádzkach v parku Hampstead Heath.

Všetko sa to začalo, keď sa Pišta po skončení vysokej školy a roku podnikania v slovenskom hudobnom priemysle rozhodol pozrieť do mekky európskeho hudobného priemyslu – Londýna. Ako turista. Čoskoro však už riešil to, ako v Londýne zostať a čo robiť. V roku 2003 prišla myšlienka exportovať slovenskú a českú kultúru a s ňou aj agentúra Pishter. “Samozrejme, vtedy som absolútne netušil, že to bude agentúra, ktorá prežije aj rok 2014” smeje sa Pišta. “Začal som skrátka robiť veci, ktoré by mohli baviť mňa aj ľudí z môjho okolia. Samotná idea teda pramenila z môjho vlastného pocitu nedostatku kultúrneho prostredia v slovenskej a českej komunite v tom čase.” Počiatočnú organizáciu koncertov a s nimi súvisiace aktivity riešil svojpomomocne a neraz s dávkou rozpačitosti.

“Keď sme robili prvý koncert, strihal som vstupenky z A4 v obývačke s kamarátmi. Učili sme sa prevažne za pochodu, spôsobom “pokus – omyl”, ako vlastne taká agentúra v Londýne funguje. Postupne sa to samozrejme vykryštalizovalo.”

Ako teda vyzerá Pishterov už zabehnutý pracovný deň dnes? “V princípe je môj deň vlastne úplne podobný tomu, ako to majú iní ľudia, ktorí sú freelanceri a venujú sa kreatívnym veciam. Čo sa týka mojej motivácie, klamal by som, keby som tvrdil, že sa ráno zobudím a hneď mám úsmev na tvári. Vyžaduje si to určite dávku sebadisciplíny a dodržiavania deadlineov. Ja vlastne zo 100 percent energie ktorú mám, 30 percent venujem tomu, aby som sa motivoval urobiť ostatných 70. U mňa ide o to, naplniť život aktivitami a žiť ho spôsobom, ktorý je srdcu blízky a vytrieskať z toho dňa alebo hodiny čo najviac, bez ohľadu na to, koľko energie ma to stojí. Počúvaj samého seba a venuj sa tomu, čo ťa baví, lebo to ide každému najlepšie.”

Takto sa z chlapca z Považskej Bystrice stala osobnosť, ktorá vypredala dvojtisícové sály britskej metropoly, aby priniesla Slovákom a Čechom kúsok domova. Richard Muller, Lucie, Kontrafakt, IMT Smile, Iva Bittová či Majk Spirit koncertovali v tých istých sálach, kde hrali Rolling Stones, Madonna či Elton John. Aktivity agentúry Pishter sa časom rozrástli do festivalov hudby východnej a strednej Európy a v poslednej dobe aj do divadelných predstavení, filmu a stand-up komédií. Slovenské a české publikum v Anglicku sa mení. Čo si teda myslí o Slovákoch a o ich motiváciách pôsobiť v Londýne človek, ktorý pozná ich kultúrny apetít?

“Slováci v Londýne sem už dnes neprichádzajú pracovať na stavby a ako au-pair, ale študovať a budovať si medzinárodnú kariéru.”

Túto postupnú transformáciu určite ovplyvnil nie jeden, ale niekoľko faktorov. Vstup Slovenska do Európskej Únie v roku 2004 a následné prijatie eura, ktorého hodnota voči libre postupne stúpala, boli hneď prvé veci, ktoré Pišta spomenul ako vonkajšie okolnosti. Náš vstup do EÚ a sprievodný socio-ekonomický vývoj mal však podľa neho oveľa hlbší dopad. “Myslím si, že silným sprievodným faktorom je aj postoj ľudí prichádzajúcich v posledných rokoch, ktorý sa diametrálne líši od myslenia Slovákov predtým. Dnes sa sami považujeme za Európanov, na jednej úrovni so Španielmi, či Nemcami. Letenky do Veľkej Británie začali kupovať čoraz viac tí, ktorí mali záujem o štúdium a taktiež ľudia s úmyslom ťažiť z pozície Londýna ako finančnej metropoly a centra medzinárodného biznisu, podobne ako je to u ľudí z ostatných krajín. K tomuto určite však napomohol aj prístup Anglicka. Je to krajina ktorá je otvorená ľuďom z celého sveta a Londýn je veľmi kozmopolitný. V každom prípade, atraktivita Anglicka ako destinácie, kde sa dá prísť si zarobiť rýchle peniaze a vrátiť sa domov, v očiach Slovákov opadla.”

Žiť v inej ako rodnej krajine môže znamenať pre každého niečo iné. Mňa vždy fascinuje to, ako si ľudia dokážu nájsť svoj vlastný balans medzi Slovenskom a zahraničím, a tak zisťujem ako si s tým poradil Pišta.

“Slovensko rozhodne stále vnímam ako svoj domov. Pre mňa sú samozrejmosťou pravidelné úniky do našej malebnej krajinky pod Tatrami, kde sa chodím liečiť z Londýnskej hektickosti. Mám dom po starej mame v odľahlej časti mesta, odkiaľ za zvuku cirkuláru a kotkodákania sliepok občas tiež pripravujem Londýnske koncerty.” Usmeje sa, pričom vidím, že sa v mysli prenáša na miesto, ktoré opisuje. “To sú tie milé paradoxy. Dnes už môžeš byť vďaka technológii kdekoľvek a pracovať aj na diaľku. Londýn vie byť do určitej miery vyčerpávajúci, preto cítim potrebu chodievať na Slovensko na túto dedinku, nabiť sa energiou, ktorú môžem zase posúvať ďalej. Keď som však bol na Slovensku dlho, cítil som, že mi niečo chýba, že sa potrebujem vrátiť do tej turbulentnej metropoly. Je to o tom, mať tú osobnú slobodu – môcť sadnúť do lietadla a za dve hodiny byť už na rodnej hrude. Mať to najlepšie z obidvoch svetov.”

Táto situácia mi príde byť podozrivo známa a tak vyzvedám viac o jeho pocite prináležitosti k Slovensku. “Ja som si vždy myslel že som taký sveták a nikdy mi nebude za Slovenskom ľúto. Sám seba ale prekvapujem aký som ja vlastne lokál patriot. Po roku v Londýne ma moje vlastné vnútro prefackalo a uvedomil som si koľko veľa pre mňa vlastne znamená background a rodina na Slovensku.”

“Nech som akokoľvek dlho preč a akokoľvek ďaleko, vždy sa cítim doma na Slovensku.”

Snažila som sa zabŕdnuť trošku hlbšie a pochopiť, čo je vlastne to unikátne slovenské, čo Pishterovi dodáva energiu na Slovensku a teda aj pozitíva, ktoré mu možno v Londýne chýbajú. “Okrem muziky, ktorú do Londýna nosím, je to určite slovenská mentalita, príroda a … slovenské dievčatá. U dievčat samozrejme nemám na mysli len fyzickú krásu, ale hlavne to duševné.” s úškrnom dodáva. Na chvíľu spraví pauzu, akoby lovil v spomienkach, napije sa vody a pokračuje. “Ľudskosť. Slováci sú super ľudia. Sú všeobecne ďaleko ústretovejší a pohostinnejší keď to porovnáš napríklad s takým Londýnskym metrom, kde všetci pozerajú len do svojich smartfónov a skrývajú sa za veľkými novinami hľadajúc anonymitu. Samotný očný kontakt alebo konverzácia s ľuďmi náhodne na ulici nehrozí. Je pravda, že na Slovensku, snáď okrem Bratislavy, ľudia nie sú až tak zaneprázdnení ako je to v Londýne. No jednoducho máš pocit, že nie si stratený a že ti ľudia pomôžu nech si v ktoromkoľvek kúte Slovenska.”

Nedalo mi nevyužiť príležitosť a spýtať sa na opačnú stranu mince, a zistiť či je niečo Londýnske, respektíve anglické, čo by rád videl na Slovensku? “Kultúrny a spoločenský bontón, class, ktorý chýba na Slovensku v službách a v obchode. Ďalej, hrdosť a sebavedomie, pretože máme byť skutočne na čo hrdí. Určite s tým spojená aj ochota alebo záujem podeliť sa s tým kultúrnym a spoločenským bohatstvom. V neposlednom rade, schopnosť odprezentovať sa v šikovným spôsobom.”

V snahe odľahčiť trošku rozhovor od týchto vážnych tém rozhodnem sa prejsť k úsmevným historkám. Ja si vybavujem môj vlastný tragikomický zážitok z Pištovho koncertu a tak mu ho pripomeniem. “Pamätáš sa keď má na koncerte Kontrafaktu na poslednú chvíľu naangažovali naši spoloční priatelia robiť interview s Kontrafaktom? Sedela som v backstagei na nepohodlnej umelej stoličke medzi nimi ako obetný baránok, bola tam trojčlenná filmová crew a okrem toho asi dvadsať ďalších ľudí za kamerou, ktorí sa prekrikovali a radili mi otázky, ktoré sa mám spýtať. Zo všetkých tých otázok si pamätám len jednu: “Aký bol váš najhorší zážitok z koncertu?” na čo mi Rytmus odpovedal “toto interview”. Ako to rozprávam Pishterovi, vybuchuje od smiechu a zakrýva si tvár rukami. “Ako je to teda s tvojimi nezabudnuteľnými zážitkami?” vyzvedám s úsmevom.

 

“Mám jeden, ktorý mne osobne príde komický, pretože ma vystihuje kvôli financiám” začne svoj príbeh. “Bol to koncert Richarda Müllera, Ivy Bittovej a IMT Smile – môj tretí koncert. Hneď v klube Astoria, kde mesiac predtým hrali Rolling Stones. Nevedel som kde mi hlava stojí. Keď som došiel, vyzliekol som si bundu a chystali sme soundcheck a ju som nechal v strese niekde položenú. Začal koncert, 1500 ľudí – plný kotol. Richard na stagei, Ivka Bittová vtedy hosťovala každú druhú pesničku a pritom odbiehala do backstageu a ja som ju tam stretával. Videla, že som nervózny a tak sa ma spýtala: “Čo je Pištík, čo si taký nesvoj?” A ja som jej povedal: “Vieš čo, chýba mi bunda aj s peniazmi a neviem si spomenúť kam som ju dal.” Ona odložila svoje veci a začala so mnou prehadzovať bundy, ktoré tam boli nakope. Po takej tretej pesničke, keď znovu prišla a ja som ešte stále bezradne hľadal, spýtala sa ma: “A si si istý, že si ju nechal tu?” A ja že nie. Ona: “A kde si ju naposledy mal?” “Nooo tak tam ako je teraz tých 1500 ľudí, na tom dancefloore.” A Ivka: “Prečo to potom hľadáme tu?” Koncert už pomaly končil, Richard dával prídavky a ja som sa rozhodol skúsiť nemožné – vydať sa na pátraciu misiu do publika. V prvej rade ako som tak odhrnul ludí, našiel som moju udupanú bundu. Keď som ju vytiahol, boli v nej aj moje peniaze, po ktorých tam tí ľudia dve hodiny skákali. Túto príhodu som potom hovoril Richardovi a on: “Tak to je magické!” Pišter sa snaží napodobniť asi o meter vyššieho Richarda a moc mu to nejde. Ja sa bavím a povzbudzujem ho v sharovani ďalších príhod. A tak prejdeme od neplánovaných prechádzok v Soho po record shopoch s Mekym Žbirkom až po príhody z cestovania, pri ktorých sa dozvedám ako je možné precestovať Indiu bez batožiny.

Pomaly sa blíži koniec nášho stretnutia a ja sa ešte veľmi chcem vrátiť k životnej filozofii tohto scestovaného človeka. Nepriamo vyzvedám jeho recept na úspech. “Akú radu by si dal mladému Pishterovi?”

“Nikdy nepochybuj o tom, čomu veríš a čo ti napovedá vnútorný hlas bez ohľadu na to, čo ti hovorí okolie. Hlavne, človek by sa mal mať rád, lebo len vtedy dokáže to pozitívno posúvať ďalej, pokiaľ je sám šťastný.”

Zachytím slovo “šťastný” a všímam si pritom vyrovnaný výraz tváre, s ktorým sa na mňa Pišta pozerá. A tak mu dávam poslednú otázku. “Keby nezáležalo na peniazoch, čo by si dnes robil?”

“Peniaze beriem ako jeden z prostriedkov k naplneniu mojich priorít a cieľov, nikdy sa nestali cieľom samotným. Pre mňa je dôležité byť šťastný a robiť ostatných šťastnými. Keby nešlo o peniaze, bolo by to ešte lepšie. Koniec koncov je to o tom, keď sa koncert podarí a keď vidím tých ľudí, to je moja satisfakcia. Je to pre mňa znamenie, že to má cenu o mesiac, alebo o rok, alebo kedykoľvek nabudúce. Áno, toto je veľká symbióza. Šťastie.”

Z Pištovho rozprávania je dosť zreteľné, aká dôležitá je preňho životná rovnováha a uvedomujem si, akého duchaplného človeka mám vlastne pred sebou. Je jedno kde sa nachádzate, pokiaľ máte pocit, že ste v správnom čase na správnom mieste a ste vďaka tomu schopní okolo seba šíriť dobrú energiu. Takýto dojem na mňa spravil Štefan Krasňanský.

Ak by ste sa mali chuť s Pištom porozprávať o koncertoch, šťastí, alebo dokonca sa dozvedieť recept na dezert “Pishterove pokušenie”, ktorý nám mimochodom prezradil (!), napíšte nám. Ak sa nachádzate v Londýne v najbližších mesiacoch a zacnie sa vám po slovenskej a českej kultúre, príďte sa zabaviť na koncerty Kryštof, IMT Smile, alebo zasmiať sa na predstavenie Jánošíka v prevedení Radošinského Naivného Divadla. Viac sa o podujatiach, ktoré Pishter organizuje dozviete na pishter.com.

AUTORKA ROZHOVORU VERONIKA JANEČKOVÁ
FOTKY DÁVID STOLÁRIK
EDITORKA FRANTIŠKA GIBALOVÁ