Tomáš
Labanc

Byť šťastným je moje osobné rozhodnutie

Tomáš Labanc: Byť šťastným je moje osobné rozhodnutie

1024 683 Odviati

31°C, navôkol rozvoniava káva a milý čašník nás zdraví „¡Hola!“. Sme v Barcelone, v príjemnej kaviarni v centre mesta spolu s Tomášom, mladým architektom, ktorý sa rozhodol vycestovať kvôli túžbe spoznávať nové krajiny, kultúry a ľudí. Ako sám hovorí, „žijeme v neskutočne otvorenom svete, v ktorom by bola veľká škoda tieto možnosti cestovania nevyužiť.“

Tomáš sám seba opisuje ako človeka, ktorý povie na všetko áno. Možno aj vďaka tomu ho život priviedol tam, kde je teraz. Svojmu okoliu dokazuje, že na to, aby bol človek šťastný, nepotrebuje byť viazaný na konkrétne miesto. „Svoje šťastie musíme hľadať v možnostiach, ktoré máme,“ hovorí. Príbeh Tomáša začína na gymnáziu, kde ešte netušil, že skončí pri architektúre. Pokračuje na školách v Brne a Bratislave, Erasmom v Nemecku, rokmi strávenými v Číne až po jeho dnešný domov v Barcelone, kde si s kolegom založili ateliér B L A U.

„Študoval som na matematickom gymnáziu, na ktorom som si uvedomil, že matematik ani fyzik zo mňa nebude. Taktiež ma nezaujímali ani vedecké odbory. Nevedel som, čo ďalej, až kým som ‚neobjavil‘ architektúru. Vtedy som zistil, čo ma baví a na otázky typu: ‚Je to to, čím sa chcem živiť?‘ a podobne, som už s určitosťou poznal odpoveď.“

„Napriek tomu, že som z Košíc, kde je škola architektúry, podal som prihlášky do Brna a Bratislavy. Už vtedy som podvedome cítil, že chcem spoznávať nové miesta – bola to vec, nad ktorou som vtedy nepremýšľal a jednoducho ju urobil. Prijali ma na obe školy a ja som si vybral tú v Českej republike. Popri škole sme so spolužiakmi začali riešiť naše prvé štúdie a projekty rodinných domov, zapájali sme sa do súťaží, no žiaľ, nič z toho sa nezrealizovalo, a tak to ostalo len na papieri. Na druhej strane práve to nám dalo veľa skúseností. Taktiež som sa zúčastnil Erasmu v Nemecku, čo bola moja prvá skúsenosť so zahraničím, neberúc do úvahy štúdium v Českej republike. Po štyroch rokoch som mal bakalára a pocit, že v Brne už nechcem ďalej ostať. Nasledovalo štúdium na VŠVU v Bratislave, ktoré bolo úplne iné.“

„Existujú dva prístupy k výučbe architektúry. Jeden je technickejší – viac racionálny. Zvládnuť architektúru ako remeslo – navrhnúť dom. Druhý, ten, na ktorý som prestúpil do Bratislavy, poskytoval viac priestoru na experimentovanie, kládol väčší dôraz na kreativitu a ponímal architektúru viac výtvarne. Získal som tým veľa nových myšlienok a po doštudovaní som mal vedomosti o praktickej architektúre, ale aj o možnostiach využitia kreativity v nej.“

Po výdatných raňajkách sme sa presunuli do Tomášovho ateliéru. Tu nám okrem iného ukázal, ako sa vyrábajú modely budov a ďalej pokračoval vo svojom príbehu. „Počas štúdia v Bratislave sa mi naskytla príležitosť zúčastniť sa workshopu v Pekingu, ktorý bol organizovaný jednou z najlepších škôl zameraných na architektúru – AA School of London. Od nich som získal štipendium na workshop a vyrazil do Číny. Bola to moja prvá veľká skúsenosť s Áziou. Život a tamojšie prostredie mi učarovalo natoľko, že som po návrate do Bratislavy a doštudovaní VŠVU začal premýšľať nad návratom späť. Bol som však zamestnaný v ateliéri v Bratislave, kde som bol spokojný. Ľudia, atmosféra aj projekty boli fajn, no túžba spoznávať nové prostredie vo mne silnela. Do Európy prišla v tom čase kríza, ktorá sa prejavila aj v architektúre a ja som sa preto zaujímal o stáž v Šanghaji. Prijali ma. Nebola to žiadna veľká vec, no táto ponuka mi stačila na to, aby som to vyskúšal, prinajhoršom sa vrátim domov, povedal som si. Pôvodne trojmesačný internship sa však postupne zmenil na 3 roky strávené v tomto meste. Vystriedal som tri ateliéry a spoznal sa s Ramonom, spoluzakladateľom nášho ateliéru.“

„S Ramonom sme sa stretli na pohovore do firmy, v ktorej som vtedy pracoval. Môj šéf nemohol prísť, a preto ma požiadal urobiť s ním prijímací pohovor. Napriek môjmu presvedčeniu o jeho kvalitách ho nezobrali. Ja som ho ale neskôr kontaktoval a navrhol mu, aby sme nové projekty rozbehli spolu. Tak sa aj stalo a prihlásili sme sa na súťaž Europan. Je určená pre mladých architektov do 40 rokov, kde je na výber z 30-40 území v Európe, ktoré sa mali s pomocou víťazného tímu architektov transformovať. Vybrali sme si projekt pre rakúsku železničnú spoločnosť – ÖBB, ktorá sa primárne venuje, samozrejme, doprave. Vzhľadom na to, že sa železnice modernizujú, nepotrebujú také množstvo budov a skladov ako kedysi, a taktiež vlastnia veľa pozemkov v lukratívnych častiach miest, ktoré chcú prerobiť. A prerábajú ich veľmi múdro. V spolupráci s mestom, architektmi a urbanistami sa vytvorí plán, kde sa nastavia základné kvality územia a navrhne sa koncept rozvoja.“

Tomáš a Ramon neváhali a pustili sa do pripravovania projektu. Vynaložené úsilie nevyšlo nazmar, súťaž vyhrali a boli pozvaní na oficiálne vyhlásenie výsledkov do Viedne. „Hneď po slávnostnej ceremónii sme mali stretnutie s klientmi ÖBB, ktorí nám naznačili, že by boli radi, keby sme prišli do Európy. Víťazný projekt totiž plánovali rozvíjať okamžite. V krátkom čase sme sa rozhodli presťahovať do Barcelony a založiť si vlastný ateliér. Plán bol zamerať sa najmä na projekt v Rakúsku a neskôr na nové možnosti v Európe.“

„V predchádzajúcich projektoch sme nemali takú slobodu, akú sme pociťovali teraz a to nás hnalo dopredu. Začalo obdobie, kedy sme sa venovali len tomu, čo nás naozaj baví.“

„Práca na víťaznom projekte nám zabrala rok a popritom sme začali pridávať ďalšie. Napríklad zaujímavý projekt  v Brne – SKØG Urban Hub. Je to miesto, kde sa ľudia stretávajú, na malom pódiu sa často organizujú kultúrne akcie a ponúkajú tu kávu, ktorú si sami pražia. Projekt mal na začiatku menší rozpočet. Odstránili sme tak všetko nepotrebné a esenciu priestoru nechali na ľudí, aby bolo možností využitia priestoru čo najviac. Vyniká tam absolútna jednoduchosť a samozrejme sme kládli dôraz na prirodzenosť a flexibilitu. Práve flexibilita často zaručuje v dnešnom svete úspech – a to platí vo všetkých smeroch. SKØG momentálne funguje už zopár mesiacov a reakcie ľudí sú pozitívne. To je pre nás najväčšou odmenou.“

Tomáš pokračuje vo svojom rozprávaní, ktoré sa blíži k súčasnosti. „Do Barcelony sme prišli minulý rok. Vďaka spomínaným projektom sme si založili ateliér, kde momentálne pracujeme spolu s ďalšími štyrmi ľuďmi na viacerých projektoch.“

„Pracujeme veľa každý deň, no sme pánmi svojho času a spomedzi projektov, na ktorých chceme robiť, musíme často vyberať tie najzaujímavejšie.“

„Keď sa na začiatky svojich projektov pozriem spätne, vidím obrovský rozdiel medzi Čínou – kde sú všetci zameraní na zisk, a Európou – kde si uvedomujeme, že architektúra, to prostredie, v ktorom žijeme, vie naozaj zmeniť kvalitu nášho života. V Šanghaji sme si to nevedeli presadiť, pretože architekt tam je nejaký service-man, ktorý len plní požiadavky klienta. Priestor na diskusiu či kritické myslenie je minimálny. Pre nás ako mladých architektov bola spomínaná skúsenosť s ÖBB, kedy sme sa rovnocenne bavili s ľuďmi, ktorí stoja za obrovskými projektami, perfektná.“

Dnes sa v jeho ateliéri venujú ďalším skvelým projektom a rozvíjajú nové architektonické štúdie nielen v Európe. Tomášova cesta znie ako zrealizovanie sna nejedného človeka, no ako sám tvrdí:  „Aj v tomto momente sa nájdu veci, ktoré ma trápia, ktoré by som na svojom živote rád zmenil, no myslím si, že tak to bude stále.“

Byť šťastným je moje osobné rozhodnutie.

„Nezáleží na tom, či ste v Košiciach, Šanghaji či Barcelone – viem si predstaviť byť šťastný aj niekde úplne inde. To čo si však my predstavujeme pod pojmom šťastie, môže byť niekde v Ázii niečo úplne odlišné. Je preto dôležité zistiť, čo pre vás šťastie znamená a nechať sa tým viesť.“

Autor článku Dávid Stolárik
Fotky Dávid Stolárik a Veronika Janečková
Úprava textu Františka Gibalová

Novinky Odviati

Každý mesiac Vám pošleme e-mail so všetkými novinkami. Žiaden spam.