Pred pár týždňami ma hlad a zvedavosť zaviedli do útulnej brazílskej reštaurácie v srdci Camden Town v Londýne. Najviac ma zaujalo krásne živé prostredie s atmosférou Južnej Ameriky, výborné jedlo a servis, ktorý som si pochvaľoval ešte cestou domov. Ani vo sne by mi nenapadlo, že v nej raz budeme robiť rozhovor s jej spolumajiteľkou, Slovenkou. Prešiel mesiac a my sme na zoznam potencionálnych rozhovorov pripísali meno Barbora Kočnerová Paziam –  spoluvlastníčku dvoch brazílskych reštaurácií Made in Brasil. Dovoľte mi, aby som vám poodhalil jej životný príbeh.

V mladosti ju rodičia počas štúdia na gymnáziu v Prievidzi poslali do školy do Ameriky, kde spoznala nové kultúry a spôsoby života. “Pobyt v USA bol pre mňa najväčším podnetom prečo som sa rozhodla žiť v inej krajine”. Strednú školu po návrate doštudovala v Prahe, kde aj ostala a prvýkrát prišla do styku s cateringom. Už popri škole sa zamestnala v koktejlovom bare a ostala v ňom, dokým nespoznala Angličanov, ktorí tam prišli natočiť film. “Spriatelila som sa s nimi a jeden z nich – Richard – mi prisľúbil pomoc na začiatku, ak by som sa rozhodla odísť do Londýna.”

Rozhodla sa pre zmenu. Tak ako mnoho ďalších krajanov odišla za šťastím do zahraničia. Richard po príchode sľúbenú pomoc neodmietol a nechal Barboru bývať prvý mesiac uňho. “Bol ako môj druhý brat, ktorý sa o mňa staral a požičal peniaze” dodáva s úsmevom. Čochvíľa sa postavila na vlastné nohy a našla si prácu v malajskej reštaurácii na tej istej ulici, kde dnes stojí jeden z jej podnikov. Malajská kultúra nebola pre ňu to pravé orechové; ako hovorí, vždy sa jej páčila Južná Amerika a latino. Po roku a pol sa tak presunula vedľa, do Made in Brasil, bez štipky tušenia aký smerodajný krok vo svojom živote urobila.

Za barom v novej práci pomáhal jej budúci manžel – Brazílčan Renato. “Začínala som ako čašníčka a postupne sme sa s Renatom vypracovali a stali sa z nás oboch manažéri.” Boli spokojní, no túžba po dosiahnutí vyšších mét ju prinútila odísť.

“Nemala som už kam ďalej rásť, práca ma neposúvala ďalej, tak som ju zmenila a odišla do iného baru.”

Časom však ale prišla ponuka, ktorá sa neodmieta. Majiteľ Made in Brasil ponúkol Barbore a jej priateľovi prevziať reštauráciu do prenájmu. Nemusím ani písať, aká bola ich odpoveď.

“Nemali sme veľa peňazí, a tak sme za cenu vyššieho nájmu prikývli ponuke a začali robiť sami na seba.” Bola to pre nich výzva. Výzva, ktorú úspešne zvládli a po zabehnutí podniku si otvorili druhé Made in Brasil, s podnázvom Boteco, na druhej strane tej istej Londýnskej štvrte. “Jedna reštaurácia nás začala nudiť. Mali sme vytrénovaný personál a manažérov, ktorí svoju prácu zvládali aj bez nás. Otvorili sme si preto ešte jednu. Upravili sme ju na iný štýl – máme viac barové menu, jedlo tu môžu ľudia zdieľať medzi sebou – tapas, čo je typické práve v brazílskych baroch. Popritom sa z toho snažíme vytvoriť aj kultúrne centrum. Začali sme organizovať hodiny samby a máme jednu miestnosť, ktorú  muzikanti využívajú na výučbu hrania na hudobných nástrojoch, alebo sa tam stretávajú ľudia na besedách o literatúre. Začína to nadobúdať obraz, aký chceme mať.”

Riadenie reštaurácií je pre mladú Slovenku prácou aj koníčkom zároveň. Je spokojná a zžitá s neustále rušným prostredím Camden Town. “Je tu veľký trh, plno obchodov a kopec turistov, ktorí sem chodia hlavne na obed. Večer sa väčšinou vytratia a začína nočný život. Tak isto sa mení aj naša reštaurácia Boteco, kedy sa z obednej pohody mení na večerný bar. Zákazníci sem často prídu už o 7 večer, dajú si chutnú večeru a zabávajú sa do 2 rána.”

Barborin bežný deň spočíva v práci v kancelárii, kde vybavuje objednávky, marketing alebo rezervuje stoly pre hostí. “Každý deň odbehnem aj na “pľac”, pozrieť ako to ide čašníkom a sama obsluhujem hostí. Stále ma to tam ťahá, pretože milujem prácu s ľuďmi.” Vďaka tejto aktivite udržuje priamy kontakt so svojimi zamestnancami. “Dbám na kvalitu a aj keď nie sme hviezdičková reštaurácia, vyžadujem od svojich zamestnancov len ten najlepší prístup k hosťom. Ľudia sú potom milo prekvapení a odchádzajú s úsmevom. To nás robí šťastnými.”

Nuž latku majú nastavenú vysoko, no svoje ciele a štandardy sa im darí plniť. “Náš zákazník, náš pán. Uvedomujem si to a robím to prirodzene, pretože zákazníci sú najdôležitejší ľudia v mojom podniku. Oni dávajú výplatu mne a mojim zamestnancom. Nechcem tým povedať, že na Slovensku to tak nefunguje, ale kedysi to bolo inak. Často som mala pocit, že personál pri objednávaní jedla otravujem a pritom si tým škodili oni sami.”

“Spokojný zákazník je najlepšia a najlacnejšia reklama, ale ťažko dosiahnuteľná.”

Nedalo sa mi nespýtať sa a nerypnúť trochu do slovenskej problematiky, prečo nie tam, ale tu. Prečo sa niekde dá a inde sa dá tiež, ale ťažšie. “Neviem porovnať, aké to je viesť podobnú reštauráciu na Slovensku, keďže som bola od sedemnástky mimo domova. Myslím si, že tu sa nám, malým podnikateľom, snaží vláda pomáhať a aspoň malými úľavami nás odbremeniť od platenia všetkých daní.”

Pri ďalšom porovnávaní Londýna a svojej rodnej krajiny si zaspomína na prechádzky v prírode, ktoré v rušnom veľkomeste chýbajú asi každému. “Mala som 10 minút do lesa a často sme chodili do hôr. Tu by som musela ísť ďalej z Londýna, aby som videla prírodu.” Naopak, doma na Slovensku by rada uvítala otvorenosť ľudí voči iným kultúram. “Tu je celý svet na jednom mieste a nikto po nikom nezazerá len preto, že vyzerá odlišne, alebo sa tak prezentuje.”

Čo tak návrat na Slovensko? Ktovie, možno raz… “Máme to trochu ťažšie, keďže môj muž je trochu hyperaktívny Brazílčan. Na Slovensku je tri dni a to mu stačí, potrebuje okolo seba ruch. Možno Bratislava, aj keď sa mi niekedy nepáčila, no musím uznať, že keď sa mi ju podarilo bližšie spoznať zmenila som názor. Je to pekné mesto!” Na opačnej strane sa jej nepozdáva ani sťahovanie do Brazílie. “Občas sa naťahujeme, pretože on by chcel ísť do Brazílie a ja už nie. Je tam nádherne, ale nie práve najbezpečnejšie. Na druhej strane, na starobu nejaký ten dom na pláži…” zamyslí sa a myšlienkami som už aj ja pri mori v Riu.

Je vidieť, že pre ambicióznu Slovenku znamená Londýn veľa. Miluje jeho ruch, vždy iných ľudí, ktorých dennodenne stretáva, a to že celý svet sa deje na jednom mieste.

“V Londýne môžeš dosiahnuť všetko čo si zaumieniš.”

Jedným dychom pokračuje: “Chceš robiť vo filme? Zamestnaj sa ako pomocník a sleduj čo sa okolo teba deje! Pracuj na sebe a daj im dôvod, aby si ťa všimli. Ak uvidia snahu a pracovitosť, dajú ti možnosť rásť. Nefunguje to tak všade na svete a prekvapilo ma to tu. Sami sme toho príkladom, kedy sme ponuku na prenájom dostali po tom, čo predošlý majiteľ videl, že sme pracovití a zodpovední.”

“Každý človek chce rásť a stanovuje si ciele, ktoré chce v budúcnosti dosiahnuť. Je skvelé chcieť sa vyvíjať a zlepšovať, no netreba zabúdať byť šťastný v danej chvíli – na ceste za svojim cieľom.”

“Som šťastná, lebo som spokojná.”

AUTOR ROZHOVORU DÁVID STOLÁRIK
FOTKY DÁVID STOLÁRIK / VERONIKA JANEČKOVÁ
EDITORKA VIKTÓRIA KOÓSOVÁ