„Volám sa Daniela Hlinková, pochádzam zo Žiliny a som klaviristka.“ Dámy a páni, opäť sme mali možnosť stretnúť sa so zaujímavou osobou, ktorá nám poodhalila svoj jedinečný príbeh a pohľad na život.

Daniela žije prevažne v zahraničí od svojich 14-ich rokov. Strednú hudobnú školu skončila v Petrohrade (niekdajšom Leningrade), kde sa zdokonalila v ruštine a prvý krát tak okúsila život mimo rodnej krajiny. Po návrate sa doma dlho neohriala; odišla za svojim otcom – profesorom hudby do Nórska. „Nemala som možnosť dobre ho spoznať – rodičia sa rozišli, keď som bola dieťa. Myslela som, že by bolo dobré študovať uňho. Nebolo. Spájať profesionálny život s rodinným nie je jednoduché.“ Po roku sa tak vrátila naspäť domov a časom začala hľadať inú cestu pre svoje vzdelanie.

„Po niekoľkoročnom hľadaní som našla vynikajúceho profesora na univerzite v Kolíne. Išla som tam predohrať a zobrali ma. Spája sa s tým aj úsmevná príhoda, kedy som musela zvládnuť jazykovú skúšku kvôli štipendiu, ktorá mala dve časti – počúvanie a gramatiku. Po skončení testu ma skúšajúci učiteľ zavolal a krútil hlavou nad mojím výsledkom. Z počúvania som mala 100% zatiaľ čo z gramatiky 0%! Našťastie ma aj napriek týmto nedostatkom podporili a tak som s pomocou štipendia začala študovať v Nemecku… a, vlastne, aj v Bratislave na VŠMU. Súčasne. Bratislavu som mala ako poistku. Nevedela som, dokedy mi predĺžia štipendium na univerzite v Kolíne, tak som študovala dve školy naraz. Mala som individuálny plán – do Bratislavy som chodila iba na skúšky. Tým som si urobila aj pár nepriateľov, kedže sa môj prístup nepozdával každému.“

Počas štúdia sa stalo, čo Daniela v duchu očakávala – štipendium na nemeckej univerzite jej nepredĺžili. „Ocitla som sa v nepríjemnej situácii, kedy som mala na účte posledných 200 mariek, čo vystačilo len na mesačný nájom. Vtedy som v škole začula rozhovor dvoch dievčat, ako sa bavili o práci…  ‚Dala som výpoveď, málo platili…‘ zaznelo medzi nimi. Hneď som sa opýtala o akom mieste sa rozprávajú. Bolo to miesto učiteľa hudby pre ruských prisťahovalcov a potrebovali náhradu, niekoho, kto hovorí rusky aj nemecky. Keďže som s ruštinou problém nemala, ihneď som sa tam hlásila. Na to miesto ma prijali a pracovala som tam až do ukončenia školy.“

Danielina rodina je plná nadaných hudobníkov. Jej rodičia sú taktiež klaviristi a tak sa u nej láska k hudbe začala rozvíjať už v útlom veku. „Od malička som bola vedená k hudbe a hraniu, ktoré som mala rada. Cvičenie mi šlo ľahko a páčilo sa mi, že trochu pocvičím a zožnem úspech.“ Zamyslím sa nad svojimi hudobnými pokusmi a dodám: „Ja som chodil na akordeón, no nikdy som nemal pocit, žeby šlo cvičenie ľahko.“ Daniela s úsmevom: „Je to o tom, či si zvolíš správny nástroj a či máš dobrého prvého učiteľa. Ja som mala vynikajúcu učiteľku a cvičila som iba s ňou. Aj ona prispela tomu, že som to robila naďalej a s láskou.“

Popri Danielinom rozprávaní som sa pristihol pri myšlienke, ako vlastne ľudia v hudobnom priemysle zarábajú, či sú to len koncerty, alebo… „Príjem mám z koncertov a z učenia hry. Mám privátnych žiakov, väčšinou deti hudobníkov, s ktorými som kedysi hrala. Svoje deti chcú viesť k hudbe a mať učiteľa, ktorého poznajú. Je ich už dosť a tvorí to dobrý základ finančného príjmu. Potom sú to koncerty, ktoré hrávam väčšinou ako sólistka alebo s orchestrom, ďalej hrám komornú hudbu a čo je aktuálne alebo žiadané. Toto sú moje dve profesie, medzi ktorými sa snažím udržať určitú rovnováhu. Snažím sa učiť čo najmenej aby som mohla čo najviac hrať. Taktiež mi vyhovuje, že nepôsobím na žiadnej inštitúcii. Som zodpovedná sama za seba a sama si organizujem čas, čo ma veľmi baví.“

„Jedna z priorít môjho života je nebyť na nikom závislá.“

„V Nemecku majú ľudia záujem o koncerty, divadlá, chcú kultúrne žiť. Patrí to aj k ich postaveniu v spoločnosti. Podobne to je aj v Bratislave, no pokiaľ viem, nedá sa to povedať o iných mestách. Tým pádom je na Slovensku veľa talentovaných hudobníkov, no nie je o nich taký záujem – vytvára to horšie možnosti pre ich sebarealizáciu. Možno by stačilo zlepšiť úroveň hudobného vzdelania. Začať by sa mohlo u detí, aby lepšie pochopili aká je hudba krásna, o čo v nej ide a ako sa ňou dajú vyjadriť veci, ktoré sa ináč vyjadriť nedajú.“

„Na Slovensku je veľa kvalitných hudobníkov, ktorí nemajú dostatok možností na hranie.“

„Občas mám pocit, že na Slovensku si umelcov a celkovo umenie alebo kultúrne dedičstvo nevieme patrične vážiť – viď často diskutovanú tému garáží pod bratislavským hradom. Momentálne čakám, kedy a kde vykopú novú jamu, alebo postavia novú príšernú budovu.“ Nuž, táto téma by si zaslúžila snáď aj vlastný článok, možno v budúcnosti s nejakým odviatym architektom… „Keď sa to dialo v komunizme, môžeme povedať, že to boli časy, kedy sa tomu človek nevedel brániť, teraz by sa ľudia mali stavať proti takýmto zásahom.“

„Na druhej strane som rada aké množstvo kreatívnych ľudí máme. Kreativitu je potrebné podporovať už od detstva. Je to úžasná vec, ktorá prepojí obe polovice mozgu, emocionálne-iracionánu s tou logicky mysliacou. V hudbe to môžeme vidieť, bez toho sa nedá hrať na hudobný nástroj.“

Žiť v každodennom strete s inou kultúrou Daniele vyhovuje a nad návratom na Slovensko neuvažuje… alebo? „Vnímam, kde sa cítim zle a kde dobre. V Berlíne som šťastná. Aj vďaka spoločnosti a kultúre aká tu je. Zle sa cítim v spoločnosti ľudí, ktorí ma dávajú do ‚šuflíkov‘, alebo inak obmedzujú. Takí sa ale nachádzajú všade. Dobre sa cítim v otvorenej spoločnosti, tam, kde ľudia majú prehľad, túžia po niečom a majú vyššie ciele. So Slovenskom budem udržiavať kontakt, ale žiť tam už asi nebudem. Ale ktovie, možno na mňa príde nostalgia a zadovážim si opustený dom niekde v lese. Taký, kde sa zmestí koncertný klavír.“