Ocitáme sa v trochu strohej, no až neskutočne úhľadnej budove nadácie Robert Bosch Stiftung v Berlíne. Vonku sme zápasili s vetrom a dažďom – však je marec – tu nás ale víta priateľský recepčný, ktorý zjavne nehovorí po anglicky. Ešte pred pokusom vydolovať lámanou nemčinou kto sme a koho hľadáme, vytiahne A4, na ktorej má napísané otázky v nemčine a ich anglické ekvivalenty. „Who are you visiting?“ ukáže na jednu z viet na papieri. My napíšeme meno našej hostiteľky. On nám prstom ukazuje na ďalšiu frázu. „Please, wait.“ Nemecká efektívnosť, pomyslím si a usmievam sa, lebo inak to ani nejde. Čakáme. Po asi troch minútach sa otvoria dvere výťahu a z neho vystúpi energická dáma a zdraví nás. „Vitajte!“

Profesorka sociológie. Vytrvalá bojovníčka za lepšiu spoločnosť. Prvá ženská premiérka Slovenskej republiky. Dáma, ktorú by za jej nezlomnosť mohlo Slovensku závidieť celé americké „Lean In“ hnutie. Iveta Radičová.

Jednou z výhod nezávislého magazínového startupu je fakt, že nemáme šéfov, ktorí by nás naháňali s brífom o tom, čo máme z interview vymlátiť. Takisto nás nikto neplatí za to, aby sme prikášľovali ich verejný profil. Myslím si, že v rozhovore s niekým, ako je bývalá premiérka jednej z politicky najturbulentnejších periód nezávislého Slovenska, táto skutočnosť padne celkom vhod. Pozývame vás na čaj s Ivetou Radičovou tak, ako sme si ho vychutnali my; kde si servítky pred ústa nikto nekládol. Nechali sme ich na stole zdobiť čajové prestieranie.

Zrejme sa pýtate, čo má Iveta Radičová spoločné s témou Odviati. Nuž to, že momentálne pôsobí v nadácii Robert Bosch Stiftung v Nemecku, kde sa zaoberá výskumom budúceho smerovania Európskej únie. Je to vlastne priame pokračovanie jej pôvodnej profesie, ktorá avšak nemusí byť až tak všeobecne známa. „Sociológii a výskumu s ňou spojenému sa venujem od vysokoškolských štúdií. Mám to štastie, ktorému som dopomohla, že som sa svojej profesii mohla vždy venovať bez toho, aby som robila principiálne hodnotové kompromisy. Mám na mysli hlavne obdobie komunizmu a stalinizmu, počas ktorého som sa rozhodla zamerať na štatistické spracovanie dát a metodológiu. Moja práca bola teda relatívne odťažitá od marxisticko-leninistickej ideológie a mohla som ju vykonávať bez podpisu tichej dohody s komunistickou mocou. Nevstúpením do komunistickej strany som si ale zavrela dvere do takzvaných nomenklatúrnych pracovísk ako boli univerzity a podobne, ale s plným vedomím, že toto je za hranicou kompromisu a že takto by som svoju profesiu vykonávať nechcela.“

„V Berlíne pracujem na tom, na čom mi padla vláda a zároveň ma to ako profesorku sociológie fascinuje. Pýtam sa: čo bude s Európou?“

„Ak sa nemýlim, tak má Európska únia fatal error. Európske spoločenstvo vzniklo z politickej vôle, za prítomnosti hlbokých ekonomických rozdielov. Takto jednotný systém ale fungovať nemôže. Pokiaľ budú existovať rozdiely a priepasti, tak bude celok stále smerovať k rozsypaniu. To politická vôľa demokratickými nástrojmi neudrží. Na otázku smerovania EÚ môžete hľadať odpoveď rôznymi spôsobomi. Môžete ju hľadať prostredníctvom bottom-up princípu a študovať preferencie občanov, to, aké šance majú extrémizmy, populizmus v krajinách medzi ľuďmi, viď Grécko, viď Le Penová. Druhá možnosť je pozrieť sa na to zhora, pretože smerovaniu výrazne určujú trend vrcholoví politici svojimi rozhodnutiami. Rozhodla som sa pre druhý prístup. Ako sociológovi mi to prirodzene nedá a ak budem mať kapacitu, tak si to skonfrontujem s preferenciami u občanov a pohybmi v krajinách. No primárne ma zaujíma, čo majú v hlavách vrcholoví politici, kde sme havarovali, kde potrebujeme generálku a kam vlastne ideme.“

„Okrem tohto som prijala pozíciu špeciálneho poradcu pre Európsku komisiu pre oblasť spravodlivosti, spotrebiteľov a rodovej rovnosti. Aj keď len dva roky, no mala som tú česť viesť vládu Slovenskej republiky a za toto obdobie sa nám podarilo presadiť koncept otvoreného vládnutia. Toto celkom zarezonovalo vo svete – až do takej miery, že sme sa dostali do iniciatívy najtransparentnejších krajín sveta. Spadajú pod to hlavne otázky vymáhateľnosti práva, súdnictvo, protikorupčný program. Na Slovensku sa tento program, žiaľ, momentálne nedokončuje, no snáď sa nám podarí presadiť niektoré dobré nástroje na európskej úrovni a premiéri ich adoptujú. Je dôležité riešiť to celoplošne, pretože keď korupciu vyhodíte dverami, vráti sa vám oknom.“

Toto sú neskutočne ambiciózne ciele, na druhej strane by som však od tejto ženy nečakala ani nič menej. Tak ako obvykle sa ale neviem dočkať, kedy sa dozviem viac o ceste, ktorá doviedla práve túto odviatu Slovenku do Berlína. Ak ma tušenie neklame, tento príbeh bude celkom pestrý.

Písal sa rok 1989. Jeden z tých rokov, v ktorom sa, ako sa hovorí, doslova písali dejiny. Iveta Radičová pôsobí na Slovenskej akadémii vied Univerzity Komenského, pár rokov po získaní doktorátu zo sociológie. Situácia v komunistickom Československu vrie. „Štrnásti sme napísali otvorený list s výzvou na zmeny režimu, vytvorenie vlády národného porozumenia a prepustenia Bratislavskej päťky. Vzápätí prišli výpovede z našich zamestnaní. Pochopiteľne. Krátko na to ale prišiel aj november 1989. Mala som presne Kristove roky a dostala som vtedy snáď najkrajší narodeninový darček – tŕňovú korunu z plota, ktorý nás delil od slobodného sveta. Prišli zmeny a nové aktivity. Pustila som sa do prvého skutočne slobodného výskumu a začala prípravu prvej koncepcie sociálnej reformy. V tom období prišlo ale aj zásadné rozhodnutie – nastúpiť do vrcholovej politiky alebo sa dovzdelať? Zvíťazilo dovzdelanie. A tak som prvýkrát odišla zo Slovenska do slobodného sveta. Prvého apríla – to nebol vtip, tak to vyšlo – som úspešne absolvovala výberové konanie na St. Anthony College, University of Oxford. Tu som sa rok venovala zdokonaľovaniu, aby sme nástroje výskumu zvládali zo všetkých strán. Môj tútor bol vtedy Lord Dahrendorf, o ktorom som sa predtým ako o klasikovi sociológie len učila, no tu som mala šťastie byť s ním v priamom kontakte. Myslím si, že to bolo pre mňa jedno z rozhodujúcich životných stretnutí. Keď som robila certifikát postgraduálneho štúdia na Phd., prišla som už asi s trinástou verziou práce. Telefonovala som domov manželovi: ‚Stanko, rozveď sa! Máš nesmierne hlúpu ženu. Ja to nedokážem, ja to neviem, ja tú úroveň, ktorá sa vyžaduje asi nedosiahnem. Asi tých desať rokov v praxi plus vzdelanie, ktoré sme dostali my, je tak poddimenzované, že to za toto obdobie nedokážem dobehnúť.‘ On ma chlácholil a utešoval, a to ma nabudilo k rozhodnutiu. Vstúpila som do pracovne Lorda Dahrendorfa s oznamom: ‚Toto je posledná verzia. Ak nie je v poriadku, balím to a idem domov.‘ Na ten úsmev, ktorý na mňa vylúdil, v živote nezabudnem. ‚Ja som si myslel, že posledná je už tá druhá verzia. Len som skúšal, čo z vás vydolujem.‘ Musím sa priznať, že som si tento prístup osvojila a týmto sa verejne ospravedlňujem všetkým mojim študentom, ktorým som dookola vracala práce s tým, že ešte nie sú dokonalé. Vinný je pán Dahrendorf.“

„Takže to bolo pre mňa obdobie vlastného doučovania sa, ale za behu, lebo popri tom všetko vrelo. Diskutovalo sa najviac o rozdelení Československa. Bola som v petičnom výbore, organizovali sme petíciu za referendum o rozdelení štátu – zo základného, principiálneho dôvodu – o štátoprávnych otázkach má a musí rozhodovať občan.

Ani jedna politická strana v tom čase, okrem SNS, nemala v programe samostatný štát. To znamená, že ani jedna politická strana nešla do volieb v roku 92 s takouto ponukou, a teda nemala mandát od občanov na rozbitie štátu. Preto bolo na mieste z právno-politického hľadiska sa na tento postoj opýtať. To, že sa referendum vtedy neudialo má dodnes následky.“

„Vytvoril sa precedens, že politik môže rozhodnúť o veciach, na ktoré pôvodne nedostal mandát a toto sa na Slovensku deje.“

„V tomto období som fungovala primárne v mimovládnom sektore. Založila som nadáciu SPACE, Social Policy Analysis Centre, ktorá pripravovala koncepcie pre sociálnu transformáciu, ale naším produktom je napríklad aj asignácia 2% dane pre tretí sektor. Nastúpil mečiarizmus. My sme pred príchodom autokratívneho režimu varovali. Vážnym spôsobom nás to, nie že zastavilo, ale vrhlo späť. Upadli sme z hľadiska budovania demokratických inštitúcií štátu, z hľadiska ekonomického rozvoja, z hľadiska kvality života i geopolitického postavenia. Zmenil sa spôsob privatizácie na priame predaje za známu jednu korunu. Štát mal v rukách bankový sektor a teda svojim privatizérom poskytoval úvery. Tie sa nesplácali a následne prišlo ku krachu vyše 1500 firiem na Slovensku a ku krachu bankového sektora. Slovensko bolo v roku 98 v takzvanom defaulte, pred bankrotom. Stali sme sa čiernou dierou Európy. A toto sú veci, ktoré nemuseli nastať.“

Udalosti, ktoré ja poznám len z rozprávania a štúdia politiky, zrazu naberajú novú dimenziu. Pozorujem oveľa viac prepojenia právnych, politicko-ekonomických a spoločenských dôsledkov vďaka definíciám z pohľadu sociológa. Keby to bolo možné, tak by som takéto holistické vnímanie vyžadovala od každého človeka zapojeného do určovania chodu krajiny. Vráťme sa ale k príbehu Ivety Radičovej. Ako a kde prežila túto neslávnu čast našich moderných dejín?

„V tomto čase som nemala šancu zamestnať sa na Slovensku a ani som sa o to veľmi neuchádzala. Bolo to pre mňa obdobie odchodov a cestovania z nevyhnutnosti. Aj preto rozumiem situáciám, v ktorých musia občania odísť zo Slovenskej republiky, keď nevedia nájsť uplatnenie a prácu doma. Pôsobila som v zahraničí na univerzitách v Rakúsku, USA a vo Švédsku. Čas od času som pôsobila na Pedagogickej fakulte Univerzity Komenského, ale bolo to vždy krátkodobé. V mojom prípade to teda bola negatívna migrácia, na rozdiel od tej pozitívnej, ktorá je samozrejmosťou v rámci slobody pohybu. Dospela som do štádia, keď som si položila otázku: prečo sa mám podieľať na spôsobe vzdelávania s ktorým nesúhlasím, ktorý vidím, že nemá dostatočné efekty? Prečo mám byť súčasťou kreditného systému, ktorý je formálny a nedáva priestor skutočnej špecializácii a vytváraniu si kvalifikačného základu? V roku 91 sme sa pokúšali o zmenu, no skončilo to odchodom 5 z 11 pedagógov z Katedry sociológie. Nebolo možné dopracovať sa k novým kurikulám, k zásadnej zmene. Apropo, následky máme dnes na stole – kvalitu našich škôl.“

„Keď sme už pri tých školách,“ zapojím sa, „vzdelávanie je s odchodom do zahraničia nepriamo späté. Neraz som sa stretla so scenárom, kde sú ľudia pohoršení migráciou po tom, ako človek študoval na Slovensku a teda mal vzdelanie financované z daní slovenských občanov.“ Pani Radičová sa usmeje. „To je tá známa, zvláštna veta, ‚veď ste študovali za naše peniaze‘. No vzdelanie je plne solidárny systém. Takže áno, skladáme sa naň generačne, a ja som hrdá na to, že môžem prispievať na vzdelávanie mojich detí a mladšej generácie. Toto by som preto v živote niekomu nehodila do tváre. Skôr to považujem za nedozretosť. Navyše v modernej histórii a v 21. storočí je ekonomický rast a vývoj spoločnosti o schopnostiach mozgu a o know-how. Vzdelanie nie sú výdavky štátneho rozpočtu, ale investícia.“

„Lasica má krásnu pesničku – „my sme nerozbili atóm a čo na tom“. No to na tom, že všetok know-how si kupujeme a je to drahé!“

„Stávame sa len reproduktorom a nie tým, kto produkuje. Dnes sú najdrahšie informácie a schopnosť pracovať s nimi. A preto, pokiaľ máme takýchto jednotlivcov, ľudí, ktorí cestujú po svete, získavajú schopnosti a vracajú ich domov, tak je to nesmierne pozitívny vklad a zároveň splácanie dlhu, ktorý voči spoločnosti máme. Spätosť s krajinou vám umožňuje naberať kvalifikáciu a profesionálne zručnosti kdekoľvek a vracať svoj dlh za to, čo spoločnosť do vás vložila, domov. Nejde o to byť zviazaná s domovinou, pôdou na topánkach, ale pôdou vo vašej hlave.“

Vráťme sa však k príbehu. Kde teda nastal zlom? Kedy prišlo rozhodnutie vstúpiť do vrcholovej politiky na Slovensku? „Už od roku 1989 som flirtovala s politikou, vystupovala som na mítingoch po Slovensku, pôsobila ako hovorkyňa Verejnosti proti násiliu, bola som pri rozhodujúcich rozhovoroch, keď sa transformovala spoločnosť. Po tom, ako sme v 92. dostali vo voľbách totálnu nakladačku, bol ten návrat zo začiatku prevažne cez občiansko-politické aktivity. Robili sme spanilé jazdy po Slovensku cez Stálu konferenciu občianskeho inštitútu. Nezabudnem na to, keď vtrhli mečiarovskí kukláči na stretnutie v Nitre a priložili pištoľ k hlave môjmu manželovi, a na vyhrážky ako ‚vieme kde ten váš pankhart chodí do školy‘. Zažili sme vyhodenie relácií Apropo, Večer Milana Markoviča, po opozícii k mečiarizmu sa tu išlo veľmi, veľmi tvrdo. Bol to zúfalý pocit. V 89. sme sa podpísali pod zmeny, obaja s manželom sme boli ich protagonisti a zrazu, predstavte si, že sa dívate na niečo, čo sa nepodobá tomu zámeru. Ani len v zárodku. Tam máte dve možnosti. Buď to vzdáte – manžel mal okamžitú ponuku z BBC, ja som mala ponuku zostať učiť v Londýne, teda emigrovať. Alebo to nevzdáte. My sme sa po dlhých, predlhých rozhovoroch rozhodli to jednoducho nevzdať. Dobre teda. Dostali sme facku z jednej strany, tak možno vydržíme ešte z tej druhej a ideme do toho. A šli sme do toho aj po doteraz nevyšetrených incidentoch. Všetko išlo pod koberec. Tak, ako išlo pod koberec pálenie vlajky a aj to, ako ma mlátili žrďou. Nebola to demokracia, neboli to jednoduché časy. Napokon v 98. sa podarilo aspoň na chvíľu odstaviť Mečiara na druhú koľaj. Robila som poradkyňu ministrovi financií a ministerke práce, sociálnych vecí a rodiny. Pripravovali sme zmenu celého sociálneho systému. Potom prišlo obdobie pre mňa najťažšie v živote. V 2005 sa mi za sekundu zmenil celý svet. Stratila som manžela. Opakovane prišla ponuka zobrať ministerské kreslo sociálnych vecí. Ponuku som dostala prvý raz v 2002. Vtedy som sa ešte radila s manželom a spomínam si na svoju odpoveď: ‚Staník, ja som konečne na akademickej pôde šťastná, doma. Konečne po toľkých rokoch!‘ Takže som vtedy ponuku odmietla. No v 2005, po strate manžela, som do svojho vyprázdneného sveta prijala túto zodpovednosť, a tá ma plne zamestnala. A už to bežalo. Naplno som sa vrhla do rezortu. Zavaľovala som sa prácou a stále to bolo málo. To prinieslo potom aj pre mňa prekvapujúce preferencie vo voľbách 2006. Kandidovala som síce na kandidátke politickej strany, no ako nestranník – expert. Tak som pôsobila aj vo vláde. Neustále sa ma pýtali na financovanie SDKÚ-DS, o čom som vedela len z médií. Nevidela som do kuchyne strany viac ako videli médiá alebo novinári. Stotožňovala som sa s jej reformným programom, ale nie s problémami z minulosti, ktoré mala za sebou. Áno, stane sa, že si strana prejde negatívnym obdobím a spormi, nie že by som to teraz tak ľahtikársky hodila cez plece, práve naopak, ale keď mal Helmut Kohl problém v CDU, tak ho vymenilo dievčatko, ako ho volal, ktoré je dnes už tretie obdobie nemeckou kancelárkou. Teda za to, že nastali politické problémy v partaji, nezahynula celá strana, ale vymenilo sa vedenie.“

Zážitky z ministerského kresla a cesta premiérky by si snáď zaslúžili rozpracovanie v oveľa obsiahlejšej forme ako je článok v online magazíne. Ako to sama pani Radičová zhrnula: „Keď prežijete veľmi intenzívnych sedem rokov vo vrcholovej politike, v rámci nich tri kampane, dve parlamentné a jednu prezidentskú, kde je to telo na telo, potom vám už žiadna aktivita nemôže byť postačujúca. To je možno aj dôvod, prečo mnohí politici nedokážu z politiky odísť.“ Bude rozhodne zaujímavé sledovať pokračovanie tejto bývalej političky a výsledky jej práce v Nemecku. Pred ukončením rozprávania mi ale nedá nespýtať sa viac na slovenskú spoločnosť. Mám pred sebou predsa sociologičku!

„Ako by ste opísali Slovensko človeku, ktorý o ňom nič nevie?“ „Srdce Európy. Mnohokultúrny národ s históriou vyspelých krajín sveta, ktorý prežil všetky totalitné režimy, aby mohol povedať príbeh, v ktorom moja stará mama bez volebného práva – bez žiadnych práv, žijúca počas fašizmu, mala dcéru, moju mamu, ktorá mala práva na papieri a žila v komunizme, ktorých vnučka a dcéra mohla byť prvou demokraticky zvolenou premiérkou Slovenskej republiky. Tak mi povedzte, ktorá krajina môže povedať takýto príbeh?

Zároveň ale naša krajina má ešte na čom pracovať, čo sa týka jej vývoja a zdolávania každodenných nástrah modernej demokratickej spoločnosti. Tlačíme pred sebou tri nosné problémy: nízke príjmy z práce a vysokú nezamestnanosť, veľké a v mnohom nespravodlivé sociálne rozdiely a korupciu.

Základom stability spoločnosti je stredná vrstva, ktorá má tri charakteristické črty. Je ekonomicky nezávislá v rámci generácií, teda moje dieťa musí byť ekonomicky nezávislé odo mňa, ja musím byť nezávislá od mojich rodičov. To je základná črta strednej vrstvy. My zvykneme hovoriť o príjme. Nie. Samotný príjem nestačí, keď vás nerobí nezávislým od vašich rodičov. Druhá črta je už spomenutá pozitívna sloboda pohybu. Tretia črta, ktorá k tomu neodmysliteľne patrí, je racionalita. Rozhodovanie sa na základe poznania a rozumu, teda odolnosť voči dogmám a ideológiám. No a cez tieto tri charakteristiky musíme skonštatovať, že máme veľmi slabú strednú vrstvu. Ak vôbec. V dnešnej dobe máme vymenené fakty za informácie. Prísun nových informácií má obrovské plusy, ale aj neskutočné riziká. Informácia môže byť tak pravdivá, ako aj nepravdivá. Toto je obrovským testom práve pre zachovanie racionálneho rozhodovania. Sociálne médiá, ktoré sú dnes konkurenciou spravodajským médiám, prinášajú 95 percent lživých informácií, 3 percentá sú polopravdy a len 2 percentá sú založené na pravde. To sú výsledky politologického výskumu sledujúceho aktivitu médií a putovania informácií po streľbe na strednej škole v New Yorku. Keď sa tak nad tým zamyslíme, ak je toto tá umelo vytvorená, nepravdivá realita, korú ľudia prijímajú, ako sa potom môžu objektívne rozhodovať? Momentálne sociálne médiá neponúkajú možnosť triedenia nepravdivých informácií od tých pravdivých, je to beznádejná situácia. Keď máte na svete jednu miliardu bloggerov, je skoro nemožné dokázať rozlíšiť pravdivé a nepravdivé informácie. Ruská propaganda platí diskutérov a bloggerov aby manipulovali verejnú mienku, a toto sa, samozrejme, deje aj v iných krajinách a v iných odvetviach ako v politike. Považujem to za jednu z najvačších hrozieb demokratickej spoločnosti. Dokonca aj politici sa začínajú riadiť tým, čo odznieva na sociálnych sieťach. Ratio v tomto prípade je dôležitejšie ako kedykoľvek predtým a malo by byť poznávacím znakom strednej vrstvy. Skutočnosť je však iná. Ľudia sa rozhodujú na základe emócií. Myslím, že toto je pre Slovensko veľká hrozba.“

„Najjednoduchšie nástroje politika sú sľuby a nepriateľ. Sľuby potrebujete na to, aby ste si získavali nových voličov a nepriateľa na to, aby ste si vlastných voličov udržali.“

„Nikto nesľúbi to, čo politik. Čokoľvek. Pretože po prvé, ľudia majú krátku pamäť. S tým kalkulujú politici. Občania si už nepamätajú, čo bolo pred štyrmi rokmi. Po druhé, voliči sa rozhodujú emotívne, podľa charizmy. Aj preto je niektorým politikom odpustené úplne všetko, možu urobiť čokoľvek a je to ospravedlnené. Iným neodpustíte ani preklep. Záleží na type voličskej základne. Tak to skrátka funguje, sú to overené nástroje politiky. Mne sa ale nepáčia. Machiavelli vo Vladárovi napísal kopec vecí, pod ktoré sa nikdy nepodpíšem, ale napísal aj pár úvah, ktorých význam si treba uvedomiť, a síce že politik, ktorý sa bráni byť populistickým politikom, zničí seba aj svojich prívržencov. Je to pravda. Len nájdite tú hranicu.“

K tomuto skutočne nie je čo dodať. Je to veľavýznamná myšlienka.

Tak, ako už tradične v našich rozhovoroch, nedovolili by sme si odísť bez položenia snáď tej najdôležitejšej otázky. „Ste šťastná?“ „Šťastie je naozaj veľmi vzácna vec. Každý ho má definované inak. Sú chvíle, keď si toto slovo trúfam povedať. Prežívam autentické chvíľky štastia, ktoré sa mi spájajú s obrázkom mojej terasy doma na Slovensku, za prítomnosti ľudí mne najbližších. Rozvoniava gril, pijem moju obľúbenú kávu, na jednej nohe mám jednu mačku, na pleci druhú a zhadzuje ich zo mňa moj zlatý retriever. Nič viac nepotrebujem.“

Ja úprimne ďakujem Ivete Radičovej, že s nami zdieľala časť svojho životného príbehu a želáme jej úspech a šťastie v akomkoľvek mieste a oblasti pôsobnosti, v ktorej sa bude v budúcnosti nachádzať.

AUTORKA ROZHOVORU VERONIKA JANEČKOVÁ
FOTKY DÁVID STOLÁRIK
EDITORKA FRANTIŠKA GIBALOVÁ