S Jarom Kubíkom sa poznám už od detstva. Stretli sme sa na vrútockom kúpalisku v čase, keď som bola ešte na základnej. On už chodil na šesťročné gymnázium v Martine. Bol, ako sa hovorí, kamarát do dažďa – vždy za každú srandu, no keď prišlo na seriózne veci, človek, na ktorého sa dalo spoľahnúť a ktorý rád pomohol. Čo som vedela veľmi dobre bolo, že Jaro mal rád svoju pohodu, domov a zázemie. Aj preto ma prekvapilo, že práve on sa po štúdiu medicíny rozhodol odísť z Martina a vlastne aj zo Slovenska. Zároveň ma ale potešilo, že som sa s ním mohla stretnúť práve v Nemecku počas jednej z našich ciest pre Odviati a konečne si vypočuť celý jeho príbeh od štúdia medicíny v Martine, cez obtiaže pri hľadaní práce na Slovensku, až po operačné sály v Nemecku.

Jaro je mladý dvadsaťosemročný lekár žijúci v Cottbus, čo je približne stotisícové mesto vo východnej časti Nemecka, asi 30 kilometrov od poľských hraníc. Je to už jeho druhé pôsobisko v Nemecku, prvé tri roky strávil v meste Weiswasser. Mňa zaujímalo, ako sa vlastne ocitol v tejto časti sveta, čo ho tu drží a aký život teraz vedie.

„Už na gympli ma to ťahalo k medicíne. Vedel som, že nechcem sedieť len za počítačom, ale pracovať s ľudmi, keďže som spoločenský typ a tak som začal štúdium na Jesseniovej lekárskej fakulte v Martine. Hneď po prvom ročníku som začal brigádovať v nemocnici, aby som si vytvoril obraz o tom, ako to u doktorov chodí. Nebol som danou situáciou, čo sa týka podmienok pre začínajúcich doktorov, priveľmi nadšený. Dúfal som, že kým doštudujem, veci sa zmenia. Ako však pribúdali moje roky štúdia a ubiehal čas, nič sa nemenilo.“

„Problémom bolo vôbec sa dostať na pracovnú pozíciu v nemocnici. Pre niekoho ako ja, bez známostí a lekárskej rodiny, to bolo nereálne.“

„Nemocnica bola moja možnosť číslo jeden, no keďže tá bola skrátka nedostupná, prišla na rad alternatíva uchádzať sa o doktorandské miesto. Tam boli síce voľné pozície, ale ako som počul od už starších kolegov, neboli to najlepšie miesta pre začínajúceho lekára. Jednak platovo, ale hlavne kvôli časovej náročnosti. Popri doktorandskej práci musí človek robiť aj prácu lekára, hlavne ak sa chce dostať aj do kontaktu s pacientom. To potom vychádza na každodennú 12- až 13-hodinovú pracovnú dobu. Ďalší dôležitý faktor, ktorý zavážil, bolo aj technické vybavenie a s ním spojené možnosti poskytovania zdravotnej starostlivosti. Na Slovensku máme vynikajúcu zdravotnú starostlivosť, doktori a sestričky sú mnohokrát ešte milšie ako v zahraničí, avšak technické podmienky nie sú práve najlepšie. To má dopad na to, do akej miery môžete byť pacientom nápomocní a ako efektívne dokážete robiť svoju prácu.“

Zrejme to nevyžaduje podrobnú analýzu, aby si človek uvedomil dilemu, ktorú Jaro pred sebou mal. Vyzerá to tak, že negatívnych podnetov tam bolo dosť. No keď sa rozhodujeme pre zmenu, do veľkej miery v tom zohráva úlohu aj to, čo nás priťahuje na novej možnosti. „Prečo odísť práve do Nemecka?“

„Keď som bol vo štvrtom ročníku medicíny, mal som veľa spolužiakov z Nórska, vďaka ktorým som mal príležitosť okúsiť pracovnú skúsenosť za hranicami už vtedy. Veľmi ma lákali ísť s nimi do Nórska. Ja som ale dosť domáci typ, aj keď to znie zvláštne, keďže teraz žijem v zahraničí, no nechcel som odísť príliš ďaleko od Slovenska. Mal som aj pár známych, ktorí sa rozhodli pre Nemecko a boli veľmi spokojní, a tak som sa rozhodol prísť sem. V Nemecku je predovšetkým nedostatok doktorov. Na kolegoch v práci vidno, že sú radi, že sme tu, že potrebujú viac ľudí a tak sa k nám zahraničným doktorom aj správajú. Veľakrát mi povedali, že ich neteší, že sme odišli z domoviny. Pochopenie toho, že sme tu vlastne pre nich, sa odráža aj na ich ústretovosti a nápomocnosti. Radi človeka naučia, bez problémov mi pomohli vybaviť byt a keď mám nejaké problémy, vždy pomôžu. Okrem tohto priateľského prístupu je tu skvelé technické vybavenie, finančné podmienky sú priaznivejšie a takisto aj pracovná doba, čo sa odráža aj na životnom štýle.“ „Takže asi všetko to, čo ti na Slovensku chýbalo,“ nachádzam svoju odpoveď.

„Čo vlastne robíš teraz, ako si sa k tomu dopracoval a ako vyzerá tvoj bežný deň?“ snažím sa dobehnúť roky zameškaných noviniek o starom kamarátovi a zistiť viac o pozitívach žitia tu. „Po mojom príchode do Nemecka som najskôr robil internú medicínu – trvalo to tri roky a po tomto čase som si uvedomil, že to nie je zameranie, ktorému by som sa chcel ešte štyridsať  rokov venovať. Dal som si teda na tri mesiace pauzu, odišiel som na Slovensko vyčistiť si hlavu a premyslieť si situáciu. Moja druhá možnosť bola stále anesteziológia.“

„Vždy som uvažoval, ako by som zachránil človeka, keby došlo k akútnej situácii. Tak som sa rozhodol, že najlepší spôsob, ako sa toho prestať báť, je naučiť sa to a začať to robiť.“

„Momentálne som na novom mieste štyri mesiace a učím sa nové veci. Veľmi ma baví chodiť do práce, takže je to super. Môj deň sa spravidla začína o 6:20 keď vstanem, spravím si pol litra mlieka s Grankom, ktoré si nosím zo Slovenska a nasledujú raňajky pri správach na TA3. Okolo siedmej odchádzam z domu. Do práce to mám štyri minúty pešo, takže idem rovno na ranné sedenie, kde sa referuje, čo bolo v službe predtým, rozdelia sa anesteziológovia na sály a tým sa začína operačný deň. Nasledujú tri-štyri operácie, ktoré trvajú do takej tretej až pol štvrtej, záleží, aká je operácia veľká. Potom pripravujeme pacientov na ďalší operačný deň.“

Znie to vcelku intenzívne, no vzápatí si uvedomujem, že po štvrtej hodine je zrejme aj dosť času na nejaké voľnočasové aktivity a tak sa Jara pýtam na to, „čo robí, keď nerobí“.

„Veľmi mi chýba Slovensko. Priateľka, kamaráti, rodina, no aj také veci, ako už spomenuté Granko, parenica, Horalky a minerálka Fatra, ktorej som si minule doniesol tridsať fliaš. Slovensko je stále vo mne aj kvôli ľuďom a mentalite a určite by som sa chcel vrátiť. Dokopy som preč štyri roky. Toto sa odráža aj na mojom voľnom čase. Dovolenku, ktorú mnoho ľudí využíva na cestu po svete, ja, keďže mám priateľku na Slovensku, využívam na návrat za ňou. Autom sa to dá zvládnuť za 5 hodín, takže v piatok môžem vypadnúť okolo štvrtej, užiť si večer s kamarátmi a víkend s priateľkou a rodinou. Počas týždňa si po práci rád idem zacvičiť a oddýchnuť do sauny. Tú si doprajem dvakrát-trikrát do týždňa, a tiež som sa znovu začal venovať hre na gitare. Občas zabehnem za športovým zážitkom do Poľska, kde sa aj veľmi rád najem, keďže Poliaci majú podobnú kuchyňu ako my. Sú tam aj nižšie ceny ako v Nemecku.“

Znie to takmer ideálne, no stále len v rámci momentálnych možností. Uvedomujem si, do akej miery je toto pre Jara kompromis, ktorý vo svojom živote robí. Zároveň sa mi ale veľmi páči, ako si dokázal nájsť vlastný spôsob, ako vyriešiť svoj paradox domáceho typu za hranicami. Predtým, ako prejdeme k ‚off record‘ debate, ešte využívam fakt, že mám pred sebou niekoho, kto vie zhodnotiť situáciu v zdravotníctve, a tak sa pýtam: „Ako vidíš problém odlivu lekárov a špecifiká problémov v zdravotníctve?“

„Nedostatok lekárov je celoeurópsky, ba dokonca až globálny fenomén. Staršia generácia lekárov odchádza do dôchodku a aj keď sa to nezdá, stále menej ľudí má záujem o medicínu. Nie je to najlepšie platená práca, no prináša so sebou obrovskú zodpovednosť. Tento problém sa týka aj Slovenska. Lekári odchádzajú do iných krajín a k nám prichádzajú lekári napríklad z Ukrajiny. Je ťažko generalizovať dôvod, prečo ľudia odchádzajú do zahraničia. Každopádne, Slovensko má čo robiť, aby sa s touto výzvou vysporiadalo – hlavne po technickej stránke, vybavenosti, ale aj čo sa týka finančnej podpory a celkových ekonomických podmienok. Na tú finančnú stránku veci netreba zabudnúť. Sme mladí a vieme, aké sú na Slovensku podmienky pre mladých ľudí, ktorí sa snažia začať samostatne žiť. Ja osobne nemám rád dlhy. Už počas výšky som sníval o tom, mať vlastné bývanie, bez hypotéky.“

„Nemám rád dlhy a nebol by som šťastný, keby fakt, že musím niečo splácať, ovládal môj život a prácu. Ja chcem chodiť do práce preto, že ma to baví.“

„Ťažko sa mi vyjadruje k stavu zdravotníctva na Slovensku okrem toho, čo som si sám odskúšal počas štúdií. Vačšinu aktuálnych informácií mám od kolegov. Ale napriklad jeden z principiálnych problémov vidím v situácii s poisťovňami. Ako je možné, že poisťovňa berie peniaze od ľudí a tvrdí, že nemá prostriedky na preplácanie zákrokov, a pritom vykazuje zisk? Na bedrový kĺb sa v štátnej poisťovni čaká rok, v nemocniciach sú nevyplatené zákroky. Nemám pocit, že peniaze, ktoré ľudia investujú do systému, sa vracajú a to nie je v poriadku. Bolo by skvelé zaviesť trošku poriadku, trebárs aj toho nemeckého, do slovenského systému a na úrady. Je v tom síce zahrnuté množstvo papierovania, ale na druhej strane je cítiť, že tu veci skrátka fungujú tak, ako sú napísané, a všetko sa dá efektívne vybaviť. Do veľkej miery je to ale aj vďaka tomu, že ľudia nehľadajú cesty ako sa niečo nedá, ale práve naopak. Keď mi na úrade chýbal nejaký dokument, snažili sa mi vyjsť v ústrety, navrhnúť alternatívy a nájsť spôsob, ako sa to dá.“

Zaujímavé postrehy. Premýšľam, čo sa Jara spýtam na záver, keďže tú našu tradičnú otázku o šťastí už zodpovedal sám – kladne. Rozhodnem sa venovať otázku vysokoškolákom. „Čo by si poradil študentom na vysokej škole na Slovensku?“

„Viac sa učiť a menej spať. Nezabúdať aj na prax, lebo to nie je len o teoretických vedomostiach. Využiť možnosť Erasmu, ísť do zahraničia, pokiaľ je to možné. Viac si užívať život. Dôležitosť praktických životných skúseností a hodnotu vlastných zážitkov si človek uvedomí, keď začne chodiť do práce.“

Ja ďakujem Jarovi za to, že nám venoval svoj čas. Je príjemné stretnúť sa so starým kamarátom žijúcim v inej krajine – naživo – nielen cez Facebook. Vyskúšajte to a stretnite sa s niekým, s kým ste sa dlho nevideli. Určite budete príjemne prekvapení sviežosťou rozhovoru s kamarátom z detstva a tým, koľko sa toho dozviete!

AUTORKA ROZHOVORU VERONIKA JANEČKOVÁ
FOTKY DÁVID STOLÁRIK
EDITORKA FRANTIŠKA GIBALOVÁ