Na pohľad elegantný muž s úsmevom na tvári nás veľmi milo privítal pri vstupe do očnej kliniky v staršom meštianskom dome v rezidenčnej časti Berlína. Usadil nás v kuchynke pre zamestnancov, ponúkol kávou a o pár minút sme si už potykali. Po zoznámení nasledovala prehliadka kliniky. Zo desať miestností sa pre človeka, ktorý je tam prvý krát, môže javiť ako bludisko. Po chvíli sme sa usadili v jeho kancelárii a začali jeden z prvých rozhovorov pre Odviati.

Ľuboš Fraňo pochádza z Trenčína, kde od detstva sníval so svojimi rodičmi sen. Stať sa lekárom. Napriek tomu, že jeho rodičia neboli lekári, otec mu často prizvukoval:

„Medicína je apolitická a telo za každého systému rovnaké.“

„Ekonómia a právo sa mi zdali počas bývalého režimu suché.“ Cesta tak bola pre mladého stredoškoláka jasná. Medicína. Prvá prekážka nastala hneď na začiatku. „Po skončení gymnázia som podal prihlášku do Bratislavy. Neúspešne.“ Lekárske prostredie mu ale učarovalo natoľko, že sa zamestnal ako pomocník v nemocnici. „Nebolo to na škodu, mal som možnosť spoznať zdravotníctvo od spodu.“

O rok podal prihlášku znova, tentokrát na Karlovu Univerzitu. Prijali ho a s radoťou začal naplno realizovať čo si zaumienil. Počas štúdia prišla revolúcia, ktorá otvorila dvere novým možnostiam a tak sa pomaly obzeral po novom prostredí na život. „Veľa spolužiakov odchádzalo do USA, no ja som nevedel dobre anglicky, chodil som na nemčinu.“ To ho usmernilo vybrať sa do krajiny, v ktorej žije dodnes. Prvá cesta šikovného medika za hranice Československa smerovala na detskú chirurgiu do Drážďan, kde praktikoval dva mesiace cez prázdniny a získal tak prvé kontakty. Po krátkej dobe zistil, že nadobudnuté vzdelanie z Prahy mu nemecké univerzity akceptujú, a že majú určené počty zahraničných študentov, ktorých musia prijať. „Spočiatku som nemal ani potuchy, že môžem v Nemecku nastúpiť na univerzitu.“ Naskytla sa tak možnosť pokračovať v štúdiu v zahraničí, alebo sa vrátiť a dokončiť školu v Prahe. Vybral si život za hranicami a po praxi v nemocnici vo Frankfurte a štúdiu na Freie Universität v Berlíne nadobro zanechal domov.

Po skončení skúšok si splnil svoj sen. Stal sa začínajúcim očným lekárom (Arzt im Praktikum) a dostal povolenie pracovať na dva roky, ktoré bolo značne obmedzujúce. Mohol pracovať len v nemocnici, v ktorej mal povolenie. Po skončení platnosti sa presunul na umiestenku na očnú kliniku do bývalého východného Nemecka, kde získal operačné skúsenosti u profesora Helmuta Hoh.

Písal sa rok 2004, Slovensko vstupovalo do Európskej Únie a šikovný Slovák skladá skúšku na odborného lekára (Facharzt). „Ako Facharzt som už som nebol viazaný na konkrétnu nemocnicu, no cítil som, že chcem robiť sám na seba.“ Začal preto podnikať kroky na kúpu vlastnej kliniky. „V Nemecku je to transparentný, regulovaný proces, keďže lekári musia ísť v 68 rokoch do dôchodku a tým svoje ordinácie predávajú mladším kolegom.“ S pomocou banky vypracoval biznis plán a v roku 2008 kúpil kliniku v krásnej časti hlavného mesta. „Spočiatku sa mi nová, vlastná klinika zdala ako príliš veľké sústo. Otvoríš dvere, 11 miestností, demotivovaný personál, pacienti… Vyžadovalo si to prejsť procesom, kedy som sa musel naučiť  napríklad dať výpoveď alebo byť personálne oddelenie, ekonóm a lekár v jednej osobe, no dnes som rád, že som sa na to odhodlal. Je to o ľuďoch a ich motivovaní v daných podmienkach.“ Pri spomínaní na začiatky pod jeho vedením sa vo výraze jeho tváre odráža pocit dobre odvedenej práce. Nečudujem sa…

Dnes sa môže Ľuboš pochváliť očnou klinikou so siedmimi zamestnancami. Popri práci sa venuje aj svojím vedľajším projektom. Vlastní firmu Institut  Augenkraft, zameranú na kontaktné šošovky, výrobu očných kvapiek a iných produktov pre oči.  Na to, aby išlo všetko podľa plánu, je potrebné obetovať značné množstvo času a energie. „Pracovný týždeň začínam v pondelok o 12.00 a väčšinou tu ostávam do ôsmej večer.“ Ako vraví, o popoludňajšie hodiny je medzi pacientami najväčší záujem.

„Ak by sme mali otvorené nonstop, ľudia by sem chodili stále.“ 

Ordinačné hodiny sa v týždni mierne líšia podľa počtu operácií, no práca na klinike len výnimočne klesne pod 10 hodín za deň. Popri ordinovaní má na programe aj porady so zamestnancami, technické zabezpečenie kliniky, administratívu a vzdelávanie sa.

Pri otázke, či si vie predstaviť podobnú kliniku na Slovensku, krúti hlavou.  „Som veľký fanúšik Slovenska a pár krát som premýšľal, aké by to bolo, ale…“ zamyslí sa a chvíľu je ticho..  „Obdivujem ľudí, ktorí tam podnikajú, no ten systém sa mi zdá veľmi neprehľadný. O tejto alternatíve už neuvažujem.“ Jeho názor ovplyvnili jednak osobné skúsenosti s domácim zdravotníctvom, no neušli mu ani medializované kauzy. „Aj tie škandály, čo sa u nás stali..„ Ihneď zachytím jeho narážku na známy prípad na Slovensku.. – „Myslíš toho lekára, ktorý sa priznal, že berie úplatky?“ pýtam sa.  „Áno. Čítal som iba nadpisy článkov, no je na čase a správne, že sa o tom na Slovensku hovorí. Korupcia je veľký problém. Nemôže sa to ospravedlňovať tým, že majú lekári málo peňazí. Tu ide o spoločenské vedomie. Veľa sa hovorí o lekároch, ktorí berú úplatky, no málo o ľuďoch, ktorí ich dávajú. Nechcem byť politicky nekorektný, no čím ďalej na východ Európy, tým väčšie bratríčkovanie a uplácanie. Už by mala prísť generácia, ktorá to zastaví.“ Po spoločnej diskusii o slovenskom zdravotníctve, sme sa zhodli na tom, že je to spoločenský problém, ktorého princípy si zaslúžia ešte väčšiu dávku pozornosti.

Napriek tomu, že časť svojho štúdia strávil v zahraničí, systém štúdia medicíny na Karlovej univerzite pokladá za lepší.  „V Nemecku sme mali často z rôznych etických dôvodoch nedostatok kontaktu s pacientom. Namiesto ľudí sme používali modely. Skúšky boli formou písomných testov. V Prahe sme sa zapájali do vyšetrení priamo v nemocniciach a skúšky boli ústne, zdali sa mi ťažšie.“ Na margo vysokoškolského štúdia dodáva, že Nemecko malo lepšie vytvorený postgraduálny systém vzdelávania.  „Mali sme rôzne semináre po celej krajine. Každý mal možnosť  stať sa lekárom s bohatou praxou, čo je veľmi férové.“

Šikovný Slovák nezabúda na svoju krajinu, čo je vidno už v čakárni, kde knihy o Slovensku ležia na stole miesto obvyklých časopisov. Kontakt s domovom udržuje aj prostredníctvom filantropickej činnosti. Prvý projekt zrealizoval v roku 2006, kedy do základnej školy v Trenčíne  daroval počítače. Má taktiež zásluhu aj na vystúpení súboru Trenčan na Europafeste v Berlíne, kedy jeho projekt podporila aj slovenská ambasáda. Prednáša na univerzite tretieho veku, kde študuje aj jeho mama. „Je to celkom milé, keď tam stretnem svoje učiteľky zo základnej školy a prednášam im, je to jedna z foriem podpory krajiny, v ktorej som sa narodil.“

Na otázku, či dodržiava nejaké slovenské zvyky, odpovedal rázne a s úsmevom  „No jasné! Sem-tam si dám slivovicu!“ Nerobí mu problém pripraviť kapra, zemiakový šalát a zopár ďalších receptov z domova.  „Tieto recepty mám nacvičené tak, že by som s nimi mohol vystupovať trebárs aj v cirkuse,“ smeje sa.

Bolo príjemné viesť rozhovor s človekom, ktorý by na svojom živote, ako s radosťou priznal, nič nemenil. Je šťastný tam, kde je, práca je jeho poslaním a svoj domov, Slovensko, má navždy vo svojom srdci. „Som veľmi spokojný. Žijem v krásnom a kreatívnom meste, s rodičmi mám čím ďalej tým lepší vzťah a sú zdraví. To je najdôležitejšie.“

AUTOR ROZHOVORU DÁVID STOLÁRIK
FOTKY VERONIKA JANEČKOVÁ / DÁVID STOLÁRIK
EDITORKA FRANTIŠKA GIBALOVÁ