„Som vyštudovaná prekladateľka a tlmočníčka. Tomuto povolaniu sa však vôbec nevenujem, pretože som tanečnica.” S takouto jasnosťou a ľahkosťou začína svoj príbeh Slovenka Petra Černáková, päťnásobná šampiónka Španielska v spoločenských tancoch.

Tanec Petru fascinoval už od malička. Spočiatku to nemusí pôsobiť až tak výnimočne, veď mnohí sme zažili éru Hriešneho tanca a ako deti sme chceli byť spevákmi, tanečnicami či hercami. No je niečo, čo práve Petru od väčšiny ostatných ľudí odlišuje. Už v útlom veku sa jej podarilo urobiť to, čo mnohí nedokážu ani v dospelosti – vytýčiť si svoj cieľ a rozhodnúť sa dosiahnuť ho. Zaumieniť si, že jej vnútorný hlas je dôležitejší ako všetko ostatné, mať odvahu nasledovať svoj sen a stať sa tým, čím sa stať túžila – tanečnicou.

Práve vďaka Petrinmu odhodlaniu sme mali možnosť stretnúť ju v Barcelone, kde momentálne žije. Takmer dve hodiny v kuse sme sa spolu smiali, tancovali a počúvali bláznivé príbehy z jej života. Časť tohto zážitku, spolu s pozitívnou energiou a poriadnou dávkou inšpirácie sme si odniesli so sebou a spracovali do nasledujúceho článku.

„Už od malička som v tom mala jasno. Keď som videla prvýkrát tanec v televízii, bola to, myslím, nejaká súťaž, povedala som mojim rodičom, že toto chcem robiť a že je to jednoducho to, čo musím robiť do konca života. Pozreli sa na mňa s výrazom tváre, ktorý hovoril: ‚dievča ty nie si v poriadku’ a povedali mi, aby som si to vybavila sama, keď tak veľmi chcem. V tom momente ma vôbec nebrali vážne, no ja som sa už na druhý deň prihlásila do tanečnej školy.”

„Deti väčšinou začínajú tancovať už od piatich rokov alebo až potom, keď začínajú venčeky. Ja som sa k tancu dostala vo veku trinásť rokov, takže ma v bratislavskej tanečnej škole Jagermajster, kde som nastúpila, zaradili do skupiny k starším deťom – venčekom. Veľmi sa mi to zapáčilo! V tej dobe som hrala aj na klavíri a závodne lyžovala. No okamžite, ako som začala tancovať, som si uvedomila, že lyžovanie nie je pre mňa, naopak, tanec sa stal mojim živlom. Začala som trénovať a už o tri mesiace som išla na prvú súťaž.”

„V štrnástich rokoch som tréningy zintenzívnila, v šestnástich sme sa aj s mojím ex-partnerom Erikom Ňajrašom umiestnili tretí na majstrovstvách Slovenska, potom sme boli finalisti, vicemajstri a už to išlo. Onedlho na to sme sa však už nemohli zniesť” hovorí so smiechom, „a tak sme sa rozišli a každý si šiel svojou cestou. S Erikom sme veľmi dobrí kamaráti, no mali sme momenty, keď sme sa strašne nenávideli. Boli sme spolu stále, aj 12 hodín denne a vznikla z toho hrozná ponorka. Počas tohto obdobia som začala chodiť na vysokú školu, na ktorú som, popravde, ísť nechcela, ale rodičia na tom trvali. ‚Musíš mať nejakú poistku, nejaké zadné dvierka’ hovorili mi, ‚nebudeš navždy tancovať’. Tak som si vybrala prekladateľstvo, školu, popri ktorej som mohla tancovať.”

„Každopádne, potrebu nájsť si nového tanečného partnera bolo treba vyriešiť, a tak som po dvoch rokoch štúdia prerušila školu a začala hľadať. To, čo prišlo, mi úplne zmenilo život. Išla som na seniorské majstrovstvá sveta v Taliansku a dala som vtedy komunite tanečníkov a trénerov vedieť, že hľadám tanečného partnera. Poradili mi stretnúť sa s Victorom Buenavidom. Na základe toho sme si dohodli skúšku v Miláne. Po tomto nasledovali skúšky s inými tanečníkmi v Dánsku a v Londýne a tiež som vtedy strávila pár týždňov učením vo Victorovej tanečnej škole v Španielsku. Nakoniec sme sa s Victorom rozhodli, že to spolu skúsime. Odvtedy uplynulo už 9 rokov – no a pretancovali sme sa až k svadbe!” so smiechom opisuje toto šťastné zakončenie Petra.

„Nezabudnem na to, ako ma požiadal o ruku. Leteli sme práve do New Yorku, Victor sa postavil v lietadle a zahlásil do mikrofónu: ‚Hello everybody, Victor Buenavida speaking. I have a very important announcement today. I would like to marry this girl.’ Ešte s tou jeho angličtinou! Všetci tlieskali, plakali, letušky mi darovali kvety a posadili nás do prvej triedy. Teraz máme dve tanečné školy, sme päťnásobní majstri Španielska a cestujeme po celom svete – rozhodovať súťaže a učiť ľudí tancovať. Sen sa stal skutočnosťou!”

Teším sa spolu s Petrou a okamžite mi napadne hŕba otázok ohľadom jej cesty až sem. Určite si toho v tanečných topánkach preskákala veľa. A nemýlim sa. „Ešte predtým, ako sme začali spolu s Victorom tancovať, zavolal mi, že má trojtýždňový kurz francúzskych párov v jeho tanečnej škole v Girone, či mu môžem prísť pomôcť. To bolo ešte vtedy, keď som nemala úplne jasno v tom, či s ním chcem tancovať, lebo som zvažovala aj iných partnerov. Po tých troch týždňoch som si ale bola istá a následne som sa presťahovala do Girony. Začiatky boli naozaj ťažké, nevedela som dobre po španielsky, však do školy som nechodila – stále som tancovala. Victor ma hneď postavil pred skupinu tridsiatich ľudí, ktorých som mala učiť. Ja, ukazujúc na ruku, som sa pýtala, ako sa volá toto? – ‚El brazo!’ – odpovedali. ‚Arriba, arriba!’ „Samozrejme som sa musela potrebné slová rýchlo naučiť. Bola som hodená do vody a musela som plávať.” Baví sa sama na sebe Petra. „Takisto Victor nehovoril po anglicky, takže aj to ma motivovalo naučiť sa španielčinu rýchlejšie.”

„Akým aktivitám sa teraz vlastne venuješ? Ako vyzerá tvoj deň?” snažím sa lepšie pochopiť praktickú stránku života naplneného tancom. „Čo sa týka súťaženia, za posledných pár rokov sme dosiahli všetko, čo sme dosiahnuť mohli. Navyše príprava na súťaže zaberá skutočne veľa času a financií. Máme trénerov v Taliansku a Anglicku a to vyžaduje cestovať aspoň raz do mesiaca kvôli tréningom. Plus, treba trénovať spolu aspoň dve-tri hodiny denne. Povedali sme si, že je dobré vedieť kedy je ten náš čas. Hovorí sa predsa, že treba prestať v tom najlepšom a tak sa začíname orientovať trošku na iné priority, a to je trénovanie iných párov. Tanečnú školu v Girone, ktorú mal Victor na začiatku, po čase nahradila väčšia škola pre dvetisíc ľudí, ktorú sme otvorili spoločne. Učia v nej rôzni učitelia a má viac manažérov, takže funguje bez toho, aby sme tam museli byť prítomní. Takisto sme sa rozhodli nesústrediť sa len na malú skupinu ľudí v Girone ale otvoriť tanečnú školu aj v Barcelone. Môj job teda vyzerá tak, že jeden deň som v Girone, ďalší deň som v Barcelone, potom som na Malorke, následne v Zaragoze, a nakoniec skončím v Madride. V rámci našej výučby sa venujeme len súťažným párom a vačšina našich žiakov sú staršie páry.”

„Teraz sa musím posunúť trošku ďalej a tak rozmýšlam nad otvorením ďalšej školy v Barcelone, kde by mohli byť aj tanečné párty a kam by mohli chodiť aj ľudia z ulice na rôzne kultúrne podujatia. Niečo také tu chýba a napríklad ani na Slovensku nič pre túto staršiu vekovú kategóriu neexistuje. Španieli sú veselí ľudia, tešia sa zo života a majú potrebu tancovať. A tancuje tu naozaj každý – mladí, starí, je to úplne jedno. Máme veľa párov, ktoré začínajú tancovať keď majú 60 rokov. Vidieť ich, keď vyhrajú sútaž, to šťastie, keď zdvihnú víťazný pohár… je to úžasné! To je to, čo ma na mojej práci teší a napĺňa – vidieť šťastie ľudí keď tancujú a vyhrávajú súťaže.”

„Keď si spomenula Slovensko, ako vnímaš situáciu s tanečnými kurzmi tam a čo by si poradila ľuďom, ktorí by chceli tancovať alebo podporiť v tom svoje deti?” „Myslím, že kurzy na Slovensku fungujú veľmi dobre v porovnaní so Španielskom. Tu je problém v tom, že deti končia v škole každý deň o piatej, lebo majú siestu, a teda čas na mimoškolské aktivity je až okolo ôsmej. Možno tanec na Slovensku nie je taký populárny, ale myslím si, že to príde.

Napomáhajú tomu aj také programy ako Let’s dance a podobne. Čo sa týka financovania tohto odvetvia na Slovensku, tak neviem, čo sa momentálne deje, nevidím veľa slovenských párov vo svete. No rodičom detí, ktoré chcú tancovať, by som povedala, nech ich v tom maximálne podporia a nech v tom nevidia žiadnu prekážku – práve naopak. Môže sa z toho stať povolanie ich života. Žiť iba z tancovania nie je žiadny problém, u mňa to funguje a som veľmi spokojná. Preto nech rodičia podporujú svoje deti, nech ich vozia na súťaže do zahraničia, pokiaľ môžu, a možno práve ich deti budú nadchádzajúci majstri sveta. Moji rodičia sú dôkazom toho, že to ide. Aj keď si kedysi mysleli, že je to taká chvíľková záležitosť, vždy ma v tom podporovali. Dnes majú jasný dôkaz o tom, že ma to vždy bavilo a stále baví, sú na mňa hrdí, lebo ma vidia spokojnú a šťastnú.”

„Cieľavedomosť bola v mojom prípade rozhodne nevyhnutná na ceste k úspechu, no vedieť kedy je potrebné zmeniť smer je minimálne také dôležité. Stretávam sa s ľuďmi, ktorí k nám chodia na tréningy a sú nešťastní, lebo ich nebaví práca. Hovorím im na to stále to isté: ‚Prečo si nenájdete niečo iné, čo vás baví?’ – ‚Lebo si nenájdem nič lepšie.’ zvykne byť odpoveď. Títo ľudia nie sú spokojní a majú strach, aby neskočili z blata do kaluže.”

„Nemôžeme sa báť urobiť zmenu, ak nie sme spokojní. Vo väčšine prípadov sú takéto zmeny pozitívne. Možno to bude na začiatku ťažšie, ocitnete sa na moment mimo svojej komfortnej zóny, no nakoniec zistíte, že sa to oplatilo.”

„Keď ste pre niečo naozaj nadšení a je to váš sen, treba byť len vytrvalí a udržiavať si to nadšenie ako poháňaciu silu. Takisto nie je ľahké prísť do Barcelony a otvoriť si dve tanečné školy. Ale keď za tým ideš, dá sa to dosiahnuť. Samozrejme, že mám aj chvíle, keď si poviem, že ten tanec je nanič a že sa mu už nechcem venovať, ale vždy myslím na to, akými šťastnými ľudí robí tanec a to ma ženie vpred.”

Tak, ako u väčšiny ľudí s vlastným biznisom, predpokladám, že cesta Slovenky s vlastnou tanečnou školou môže byť občas osamelé miesto. Alebo sa mýlim? „Moji žiaci sú ako moja rodina, veľakrát učím dvanásť hodín v kuse. Stáva sa, že mi donesú obed alebo večeru alebo povedia ‚poď k nám spať, nebuď sama’, lebo Victor cestuje ešte viac ako ja. Všetci sa o mňa starajú, vozia ma hore-dole. Vládne medzi nami naozaj uvoľnená rodinná atmosféra.„ Úplne popiera moju domnienku Petra a dodáva, „sama som veľmi veselý človek, rada sa zabávam a mám naozaj šťastie, že ľudia okolo mňa sú na tom podobne. Občas sa dokonca spolu smejeme keď sa im pri tancovaní podarí spadnúť na zem, inokedy vymýšľame rôzne zábavky. Nedávno sme šli k žiakom na večeru a spontánne nám napadlo, že by nám mohli spievať na svadbe. Tak sme o dvanástej v noci začali všetkých obvolávať a rozosielať text piesne so slovami ‚robíme spevácky konkurz, nacvičte si túto pesničku, ochvíľu vám zavoláme späť a preskúšame vás!’ Prekvapivo to vzali úplne vážne a naozaj si to natrénovali.” Peťa si tieto skúšky spevu nahrala na telefón a tak nám púšťa spev jej 60-ročného žiaka spievajúceho v doprovode videa z Youtube. Síce to nie je najlepší výkon, no všetci sa na tom dobre zabávame, Peťa sa smeje z celého hrdla.

Ja si uvedomujem, že sme opäť stretli niekoho, kto je neskutočne pozitívne naladený a začínam byť presvedčná o tom, že je to u ľudí, s ktorými sa stretávame v rámci Odviati, doslova opakujúcim sa pravidlom. „Petra, prosím, prezraď nám kde sa dobíjaš? Kde čerpáš energiu?” „Ja som proste taká. Vždy mi rodičia hovorili ‚vyber si už konečne baterky’. Myslím, že je to práve tá možnosť a sloboda žiť si svoj sen, čo mi dáva silu. Je to niečo ako začarovaný kruh, ale v dobrom slova zmysle. Viem, čo ma napĺňa a snažím sa vyplniť si tým život čo najviac. To ma robí šťastnou a zároveň mi to dodáva energiu, ktorú potom investujem na začiatok toho procesu, keď sa potrebujem nakopnúť a motivovať.”

„Svoje hobby som zmenila na svoju prácu – robím to, čo milujem a milujem to, čo robím – a tak som jednoducho šťastná.”

AUTORKA ROZHOVORU VERONIKA JANEČKOVÁ
FOTKY DÁVID STOLÁRIK
EDITORKA FRANTIŠKA GIBALOVÁ